Dnes som kráčala po jednej z najrušnejších ulíc v Anglicku, (nie je podstatné ako sa volala) ale koho som na nej stretla. Masy ľudí. Dokonale – nedokonalé tváre ponáhľajúce sa za svojimi povinnosťami, budúcnosťou, a možno snami. Medzi nimi bola aj ona. Práve sa niečo pokúšala vysvetliť človeku na druhej strane telefónu. Vyzerala nahnevaná, ale až neskôr som pochopila, že bola len nešťastná, a tak trochu zatrpknutá. Spomínala niečo o problémoch v rodine, ktoré jej prerastajú cez hlavu, manželovi, s ktorým sa navzájom už skoro ani nerozprávajú, že všetci muži sú rovnakí, a pracovné dni tak strašne dlhé.. Oproti nej ďalší telefonát, muž v obleku. Hovoril pomaly, a zrozumiteľne. Vraj sa ženám dnes už ani nedá veriť, povedala iné - ako nakoniec urobila, vlastne ho už celá táto hra na vzťahy nebaví. Veď má doma manželku. (Pre niekoho normálne, ja som iba neveriacky zírala.) Po pár krokoch som si všimla rodinku, ktorá obdivovala hračky v jednom z najdrahších hračkárstiev. Deti mi pripadali akoby niečo tak rozprávkové videli po prvýkrát. Prosili iba o jednu, hoci najmenšiu vec. Rodičia však vyzerali, že sú radi, že majú čo jesť. Veta: „zázraky sa dnes nedejú“ ich po chvíli uzemnila, a pokračovali bez zbytočných emócií dole ulicou. Nestalo sa to prvýkrát, ani naposledy. Deje sa to aj teraz. Ľudia strácajú nádej na lepší život, vzťah, prácu, čokoľvek. Nie je to o hračkách, milenkách, manželoch, či manželkách. Ale o nás. Začína nám byť všetko jedno. Prestávame sa chovať ako ľudia, veď na čo aj. Bez chrbtovej kosti sa lepšie prediera životom. Ráno rozmýšľame nad tým ako to všetko zas odznova prežijeme. Strácame vieru v seba samých – nie sme dostatočne dobrí, nemáme toľko skúseností ako iní. Strácame vieru v ľudí – dôvera, či skutočné priateľstvo sa stáva cudzím pojmom pre mnohých z nás. Strácame vieru v Boha. Od začiatku vzťahu máme v sebe niekde podvedome zakorenené „všetko sa raz skončí,“ až si to časom nevedomky osvojíme za svoje. A skúšame, padáme, vstávame, zostávame ležať, a neskôr zúfame. Pred kolegami predstierame, že nás sa to netýka, ale večer medzi štyrmi stenami nás pocit beznádeje vyžmýka. Pýtame sa prečo? Za čo, a vlastne na čo to divadlo? Na čo nový deň? Až...
Dnes som si uvedomila medzi tou hrou na perfektný svet, že nič nie je náhoda. Život je jednoducho stále ťažší. Môžeš byť aj ten najlepší človek na svete, a predsa ťa budú ľudia prehliadať, nenávidieť, či podrážať. Namiesto toho aby si sa menil, či hneval, že si zas doplatil na svoju dobrotu, nauč sa ľudí akceptovať. Ber ich so všetkým, ale nedovoľ im zmeniť ťa na ich obraz sveta - bez snov a nádeje na lepší zajtrajšok. Práve vďaka nim sa naučíš, ktorí ľudia patria do tvojho života, a ktorých máš jednoducho nechať ísť. Práve vďaka nim vieš čo je pravé, a čo to len predstiera. Práve vďaka nim už ťa podobný človek viac nesklame. Pozri sa okolo seba, a poďakuj Bohu za to, že rastieš - a vďaka tomu vidíš veci také aké naozaj sú. Vďaka tomu si dnes skutočným človekom.
Pamätaj - nikto nie je dokonalý. Ani ty, ani ja, ani oni, ale môžme sa o to so srdcom na správnej strane, a pravými hodnotami aspoň pokúsiť.
...................................................................................................................
Len tak medzi rečou...zázraky sa predsa len občas dejú (ty si jedným z nich),
...len sa na ne jednoducho nespoliehaj :)
