Prosila by som teba, susedku - ktorá včera z ničoho nič pri pohľade na inkaso zbledla, moju sestru, dievča cez ulicu, pána v modrom obleku, aj toho - ktorého som pred pár dňami stretla na vleku. Sadla by som si do postele, ľahla na kolená. Zhovárala sa s vami. Od rána, do večera.
Dve krátke slová.
Prosím, ži.
Neskáč zo skaly. Nech ťa ani nenapadne ľahnúť si pod vlak, a čakať kým ťa osud zavalí. Nechaj svoje hriešne myšlienky o smrti, v zabudnutých úmysloch. Nemysli si, že koncom seba robíš službu niekomu. Nikto za teba neprevezme tvoju chybu. Ani ty sám.
...Stála som pri jej posteli. Zničená, prázdna duša človeka. To bola ona. Nechcela si vziať život. Iba nad tým dávnejšie rozmýšľala, bolo jej už dlho clivo. Keď jedného dňa srdce spravilo prestávku. Zbledla. Zrazu však zomrieť nechcela. Držala ma za ruku, a prosila. Šepkala slová, modlitbu. „Nespravila som toľko vecí v živote." Stisk bol čoraz slabší. Môj strach ronil slzy bolesti. Nič. Dlhé minúty. Zrazu mi jej prosba vzala ruku do svojej. Usmiala sa so slovami: „Prosím, ži..." Ja? Nerozumela som. „Áno ty, ja, oni všetci, my. Svet."...
Ži.
Tak ako si želáš. Rob čo chceš, nie čo musíš. Pomôž človeku, ktorý je už dlhšie v núdzi. Nebuď milý, keď nemáš záujem. Ani neubližuj. Nemudruj. Skamaráť sa s pokorou. Počúvaj svoje srdce, nedaj prednosť rozumu. Nenechaj si rozkazovať, ani odo mňa ;) Nechaj si poradiť - nenechaj sa však nikdy nikým odrovnať.
Ver sebe. Rob šťastným seba. Ja sa snažím rovnako, a zároveň aj - teba.
Ale hlavne: „Prosím ťa, ži..."
