Nie, toto slovo nie je samovražda. Je to jeho blízka príbuzná. Prezlečená do troch malých písmeniek. Slečna „ale".
Poznáte tú scénu z vášho dňa kedy sa vás kamarát, či sused spýta, čím ste chceli byť keď ste boli malí? Zasnívate sa s úsmevom na tvári, začnete spomínať s eufóriou v hlase, básniť o hasičskom, či módnom povolaní, keď vám zrazu na jazyk priskočí to obrovsky malé „ale". „Túžila som sa stať slávnou speváčkou, ale... Ja som chcela chovať kone, ale.. A ja zas pomáhať chudobným, ale poznáš to, ako to v živote chodí.."
V tej chvíli mám chuť povedať: „Počkaj, nie nepoznám. Trošku mi to objasni!" Ľudia však v takom momente zvyknú mlčať, lebo ani sami vlastne nevedia prečo. Jednoducho je to fakt, život, realita dnešnej doby.
Milí moji. Toto všetko sú hlúposti. Žiadne fakty.
Za každú cenu sa pokúšame nájsť výhovorky, ospravedlnenia, alebo v tom horšom prípade zvaliť naše nesplnené sny na niekoho iného. Veď predsa to nie my si diktujeme život, to oni. Kto sú to vlastne tí naši vymyslení oni? Možno by nám občas pomohlo prehrať si naše životné sny odznova. A stopnúť na chvíľku. Nie, nejde o žiadnu hlúpu úchylku. Len o ten pocit. Nadšenia pre vec. Potom by sme si mohli spustiť výhovorky. Pekne jednu po druhej, a odznova. Uvedomiť si, že sme jedinými rušňovodičmi nášho životného vlaku. Ktorý väčšinou necúva. Preto keď ideme dopredu, robme to naplno.
Lebo ak žijeme životom iného, páchame (hoci nepriamo) nepeknú samovraždu nášho vlastného ja. Akoby sme sa pochovávali zaživa. Ono sa to občas stáva. Ale najlepšie na tom všetkom je, že sa stále dá začať žiť odznova. Podľa seba. Svojich snov.
Na truhlu myšlienok sme predsa ešte len primladí.
A preto ak sa ti podarí, čo i len jeden deň bez toho otravného „ale", klobúk dole ;)
