Sebaľútosť, alebo Tá čo sa rada sťažuje. Na všetko, a skoro na všetky momenty nášho dňa. Nebol iba jeden, a ani ona jediná. Bolo ich viac, a postupne sa množia, podporujú, a pokrivkávajú dnešným zúfalým storočím. „Neverila by si čo sa mi zas stalo! Všetko je na nič, nemá to zmysel. Toto mohol spraviť iba mne. Cítim sa tak sama a opustená. Potrebujem lásku. Keby mám viac peňazí, a lepšiu prácu. Nevládzem! A kto pomôže mne? Počúvaš ma? Východisko už dávno neexistuje. Keby bol život o trochu milosrdnejší..“
V poslednej dobe som mala pocit, že celé moje okolie, a niekedy (viem znie to strašne) aj ja sama – bojujeme proti imaginárnemu nepriateľovi s tým krutým menom – život. On stále je, zatiaľ čo my máme pocit akoby sme neexistovali, akoby sa na nás všetko svojvoľne rútilo, a našou úlohou je to len ustáť, dokedy si po nás nepríde tá posledná, ktorá nás vytrhne z tohto nespravodlivého sveta. Alebo len dúfame, že nájdeme princov a princezne, ktorých láska nás spasí, naše životy obohatí, a my konečne budeme spokojní s tým čo máme. Realitou však je, že žiadna záchrana sa nekoná, vzťahy sa rozpadávajú, ľudia odchádzajú, charaktery sa časom vyfarbujú, peniaze míňajú, a to dávne nadšenie sa v diaľke stratilo. Potrebujeme lepšie podmienky, život, priateľov, prácu, partnerov, výzor. Vydali sme sa na cestu, ktorá nám na každom kroku pripomína našu zbytočnosť, nedokonalosť, bolesti, a zúfalstvo. Trpíme, nudíme sa, snívame, ale ráno na sny už nedbáme. Veď na čo aj. Máme najhorší život zo všetkých, a všetko sa to deje iba nám...
Už som ťa konečne obrala o posledné zbytky nádeje, ktoré ti ešte z tej peknej minulosti zostali? Začala som ti liezť na nervy? Alebo si to vydržal čítať až doteraz - celé, lebo si mal pocit, že píšem práve o tebe? Nech je to akokoľvek, mám pocit, že nikto verejne nechce aby mu tento nápis sebaľútosti visel na čele. Preto sme sa naučili sťažovať "len" ľuďom, ktorým dôverujeme, tým ktorí zostali, a nepodľahli zúfalej zmene. Je načase si uvedomiť, že hoci oni tam niekde stále pre nás sú, fungujú, čo sa stalo s nami? S našimi snami, a obojstrannými priateľstvami? Žiadny človek to dnes, ani v minulosti nemal ľahké. Len niektorí sa naučili všetky ťažkosti života brať ako školu, ktorú je potrebné absolvovať na to, aby sme boli silnejší, skúsenejší, a stali sa z nás ľudia s jazvami, ktoré nehovoria o našej slabosti a nedokonalosti, ale o tom, že hoci bol život sakra ťažký, my sme ho prežili. Ani zo zápasov nevyviazneme bez škrabancov, ale popri tých škrabancoch získavame silu, schopnosť bojovať s nepriateľom, a skúsenosť, ktorú nám už nikto nikdy nevezme. Nehanbime sa za jazvy, neľutujme sa, a neobviňujme stále niekoho imaginárneho za naše spackané životy. Všetci máme rovnakých 24 hodín, hoci iné podmienky, ale napriek tomu vôľu, ktorú buď trénujeme, alebo necháme zomrieť pod váhou sklamaní. Viem, že život sa s nikým nemazná, že je často ťažké sa usmievať, keď niekoho strácate, keď o niečo prídete, keď ochoriete, keď sa vám nedarí, keď.. Zároveň však viem, že sebaľútosťou nevyriešite nič, iba časom znechutíte svoje okolie, a zničíte samého seba. Ak si si teraz povedal, že tak si to nabudúce necháš len pre seba, aby si náhodou svojimi rečami nikoho neobťažoval, poviem ti, že to naozaj nič na tvojom živote nezmení. Hoci ľudia nebudú vedieť o tvojom zúfalstve, sám na neho len tak zázrakom nezabudneš. Práve sebaľútosť je našim najväčším nepriateľom, pretože nás oberá o naše vlastné sily, chuť do života, a ťahá nás postupne na úplné dno človeka. A ver mi, že na tom dne nič pozitívne nenájdeš. Je na čase sa z toho tmavého miesta odraziť, a zbaviť sa všetkých tých hlúpostí čo sme si postupom rokov, a mesiacov v hlave vybudovali. Jednoducho vyprázdni zo seba pocity zbytočnosti, neschopnosti, samoty, tučnoti, škaredosti, nedokonalosti, úbohosti – raz a navždy. Nikto ich z teba zázrakom neodstráni, dokáže to iba ten čo si ich sám v sebe vybudoval. Si jediným majiteľom svojho vnútra, a hlavy. Otázkou je, či začneš o seba bojovať, alebo potrebuješ aby ťa ešte niekto na pár rokov poľutoval?
Po mesiaci za mnou prišla a povedala: „Zistila som, že ja jediná som bola rokmi svojim najhorším nepriateľom, a keďže sa samej seba nezbavím, snažím sa zamilovať znova. Do toho jediného nedokonalého človeka. Chce to čas, ale tentokrát viem, že bez lásky už nikdy neodídem.“
Je to práve tieň, ktorý dá svetlu rozmer. A ja ten svoj milujem.
