Potom práca. Ak máš šťastie po 8 hodinách vypadneš, ak nie polovicu dňa to snáď nejak prežiješ, ale čo ak nie..? Hovoríš, že musíš. Robíš to pre rodinu. Keď však prídeš domov si príliš unavený na to aby si vnímal čo sa dnes tvojim deťom podarilo. Potom vraj, pre splnenie svojich snov. Hoci si na ne už dávno zabudol. Všetko dobré nechávaš jednoducho na potom. Myslel si však niekedy na to, že čas, ktorý tráviš naháňaním sa, nervóznym odrátavaním hodín, a prácou, ktorá ťa nebaví je práve teraz tvoj život?
Ona bola na tom rovnako.
Hovorila, že potom bude šťastná. Keď skončí školu. Potom však začala pracovať. Vraj len čo si odrobí pár rokov, a zarobí na život. Potom to bude už len o tom, čo chce ona. Prešlo pár mesiacov. Spoznala muža. Je šťastná, hoci pár vecí by rada pomenila. Zdá sa jej, že spomalila. Tých zopár aktivít, ktoré robila s radosťou vypustila. Aby boli viac spolu. Teraz čaká dieťa. Počká dokým vyrastie. Ochorela. Zvrchu na ňu pozerá muž v bielom plášti. „Je mi to ľúto madam, ale choroba vám napadla veľkú časť tela." Onemela, má pocit, že lieta - hoci bez anjela. Vraj pár mesiacov života!? A ona si nestihla ešte splniť sny. V hlave si prehráva každú minútu svojho hektického života. Každé stretnutie. Vždy chcela byť herečkou. Nikdy svojim snom však neverila. Potom boli ponúkané miesta málo platené. Neskôr bolo všeto obsadené. Krátko na to stretla svojho princa. Prišlo dieťa, a ona už dlho v živote neúspešne iba vzlieta. Vraj potom bude lietať.
Ale čo teraz? Zapla tlačidlo „on" na ovládačke. Slepo prepína. Správy. Čo sa kde stalo, kto bol na plese, čo kto povedal, peniaze, násilie... Po chvíli nevníma. Doktorov privolalo hlasné padnutie pohára na zem. Cez okno doletel anjel. Objal ju. Zašepkala: „nevládzem". Utrel jej slzy, a dal nádej. Po pár dňoch ju pustili. Zapísala sa na kurz herectva pre dospelých. Včera som ju videla hrať v divadle. So šatkou na hlave, ale s úsmevom na tvári. Nemyslí na to, že aj zajtra je deň. Žije dnes. Chodí pomaly. Hovorí viac čarovné slovíčko: "ďakujem." Pozoruje hviezdy, budí sa skoro ráno, do práce kráča, a vychutnáva spánok. Keď je v strese nadýchne sa, a obuje do poltopánok. Potom sa prechádza. Všade jej je zrazu veľa. Nerieši kto s kým, kedy, prečo, a za koľko peňazí. Vníma len život, a dnes vie, že na jeho koniec s úsmevom na tvári dorazí. A ak bude musieť kľudne sa aj doplazí.
Všetci máme toho veľa, ale je len na tebe či si z času, a svojho života spravíš nepriateľa. Ak ťa niečo nebaví prestaň to robiť. Ak ti niekto vadí neubližuj mu rečami, ale jednoducho odíď. Ak ťa niekto zranil, odpusť. Hlavne nemaj pocit, že nemáš na výber. Sám vieš, že to tak nie je.
A nezabudni NIKTO ti NIKDY nezoberie tvoj úsmev na tvári,
ale o tom sa nedočítaš v dnešnom bulvári. :)
