Človek, ktorý sa rozhodne v živote upísať sa písaniu väčšinou píše z vlastnej skúsenosti, ale na 99% to zaobalí tak, že občas zmätie aj skúseného čitateľa, a unikne z pozície hlavnej postavy. Dnes sa o to opäť pokúsim aj ja. Vlastne to bude celé o tebe. Hlavnou postavou si ty. Stretli sme sa nedávno v kine, neviem či si spomínaš, ale bola si celá rozrušená a do telefónu si hovorila niečo v zmysle, že už ťa nebaví tvoju spolubývajúcu neustále presviedčať aby vystrčila päty z domu. Že je proste introvert, a ty aj keby si čo chcela nenarobíš nič. „Už dlho sa ju snažím vytiahnuť von, predstaviť kámošom, naučiť ráno behať, a ona? Akoby som tony hrachu aj so šupkou o stenu hádzala, že jej sa nechce, že je to jej život.“ Nachvíľu si sa poobzerala či ťa nikto nepočúva a pokračovala. „Vieš to nie je život, to je prežívanie, neviem čo s ňou, pohľad na ňu ma ubíja.“ Uvedomila som, že už začínam byť v načúvaní neslušná, tak som spláchla a odišla, pred tým som si však umyla ruky a natrafila na pani v stredných rokoch. Viedla rozhovor s priateľkou. „Mala by si sa o seba starať oveľa viac, napríklad tak ako to robím ja, viac si užívaj život, nebuď otrokom svojich detí, manžela... .“ Ďalej som nepočula lebo mi zavibroval telefón so správou kde toľko trčím? Vybehla som a pripojila sa ku nemu. Sadli sme si a hľadeli na desiatky reklám pred filmom. Medzitým mi stihol povedať, že jeho kolega by mal začať cvičiť a zmeniť životosprávu. Vo filme ešte pár scén o tom čo by mal kto zmeniť, ako by mal vyzerať, prečo je dobré sa neženiť, a kto všetko sa na nás v noci spoza okien pozerá....
Keď sme sa vracali všimla som si malé dievčatko, ktoré na mňa hľadelo spoza ušpineného a zjavne veľakrát odhodeného plyšového medveďa. Matka sa mu snažila zobrať hračku, ktorú zrejme niekde našlo z ruky, ale dievča sa nevzdalo. A potom prišla tá veta. „Ale keď mne sa páči aj taký špinavý.“ Na to jej mama odvetila: „Doma máš krajšieho.“ A ona len ticho zašomrala: „Ale tento chce byť špinavý, a ten doma zas čistý, mám ich rada oboch.“
Zlatá detská naivnosť? Skôr obrovská človečina. Pochopila som, že dieťa nevidí rozdiely ako niečo zlé, neprijateľné pre spoločnosť, ale iné. Iné v dobrom slova zmysle, iné ktoré netreba meniť na svoje, iné, ktoré túži a je prijaté. Môžeme mať často pocit, že človek vedľa nás by mal byť spoločenskejší, chudší, smelší, krajší, pribratejší, lepší, alebo ho môžeme prijať takého aký je. S chybami, aj bez chýb. Jednoducho nemajme potrebu dávať životné rady, a nemyslime si že poznáme univerzálny recept na šťastie. Lebo práve ten nudný sused oproti je možno spokojný s malým okruhom svojich priateľov, možno naozaj miluje šach, a hrá mu doma ´v kuse´ Bach. Možno tvoja priateľka nepotrebuje chudnúť ako ty, možno sa cíti dobre, rovnako ako ty. Zrejme ani tvoj priateľ nemusí byť romantik ako John Lennon, veď stačí, že je to on. Tvojho srdca šampiňón. :)
Preto nesnívajme o tom aký by bol svet keby bol každý ako my. Lebo poviem ti bol by nejasný. Takto je to taká malá ochutnávka zo všetkého.
Podstatné je milovať svoj život takou láskou aby keď zostarneš ti za ničím nebolo clivo. Lebo si žil ako si chcel, neubližoval si, nesúdil, a ani v živote druhých zbytočne dlho neblúdil.
p.s. v úvode som srandovala :)
