Je to o životných výzvach. Ale my sme akosi prestali nasledovať veci, po ktorých túži naše srdce. Buď je to jednoducho v našej spoločnosti nemoderné, alebo to nemá zmysel. Možno to trvá príliš dlho, a výsledky sa dostavia až o pár mesiacov. Tak načo sa vôbec obťažovať, načo začínať?
Pred pár dňami som videla jedno krásne inšpiratívne video o človeku, ktorý počas celého života zasieval žalude. Cez noc ich vytriedil, a ráno zasial. Neboli to desiatky, ale tisíce. Hovoril si, že polovica z nich pri silnom vetre odumrie, preto sial dvojnásobok. Počasie mu neprialo. Sucho, a búrky nehrali do karát. Ale nevzdával sa, lebo to bola vec, ktorá ho napĺňala. Robila ho šťastným. Nezáležalo mu na názore iných. U ľudí si vyslúžil nálepku: starý blázon. Vraj, ako môže byť taký naivný, a vlastne celá jeho osoba je pre tento svet zbytočná, nepotrebná. Neprestal. Sial. O pár rokov na mieste kde bola len pôda a nič, začali vyrastať stromy, množstvo stromov... a tak to pokračovalo až do toho času, kým nenarástol celý les. Prostredníctvom jednej dvojice rúk. Jedného človeka. Jednej „zbytočnej" osobnosti. Nebol hviezdou, nikým slávnym. Bol to len človek so snami. A so silnou vierou v to, čo robil.
Takýto príbeh nás môže inšpirovať, ale po čase na neho aj tak zabudneme. Lebo život, lebo čas, a všetko beží príliš veľkou rýchlosťou na to, aby sme si pamätali nejaké „inšpiratívne príbehy". To je život. A našou úlohou je neustále si pripomínať, prečo sme tu. Každý máme svoje túžby. Sny. Len niekedy im jednoducho neveríme. Lebo dokým sa dostavia výsledky, trvá to príliš dlho. Nikomu sa nechce čakať. Chceli by sme všetko, a najlepšie hneď. A keď to nejde utápame sa v depresií, sebaľútosti, a v negatívnych myšlienkach.
Hovorí sa, že život je komplikovaný, pravdou však je, že my sami sme komplikovaní. Vidíme prekážky, ale nevšimneme si, že na konci je cieľ. Vidíme zlo, ale prehliadame dobré maličkosti. Vidíme seba, ale zabúdame na druhých..
Ja vidím teba, a viem, že dnes je tvoj deň. A zajtra takisto. Len tomu ver.
