Neraňajkoval bežné jedlá, čakal na čosi lepšie s prílohou. Preferoval stretnutia s rannou, poobednou aj večernou oblohou.
Číhal na rohu s hranato-oblými okuliarmi s nenápadným čiernym rámom okolo. Keď ste ho zbadali mali ste pocit, že vám srdce sťažil podkovou.
Bol cítiť po starom zaschnutom atramente.
Vedel čo robí, musí predsa pôsobiť, že je jedným z nich. Píšucich bláznov od rána do večera, horúčkovito nadšený svojím dielom - s buksou plnou kníh. Nevedia, že stojí na rohu, a možno aj - je im to jedno.
Usmial sa - tak trochu cez zuby, nesmie pôsobiť, že si ťa obľúbil. Pýta sa na všetko a kalkuluje. Tebe to, jemu zas iné, ach bože ten vzadu zadriemal a moje skvelé argumenty znova nepočuje. Nenechá nič na svojom mieste, a občas rád pri tom kričí do megafónu ľudia kde ste? Pozrite na neho, čo zas stvoril, smejte sa - haňte - veď sme všetci svoji.
Že dlho čakal kým bude príbehu koniec? - na takých zgustne si on hneď z rána a lepšie teraz, ako vôbec. Tichúčko kope hroby malou lopatou. Ale vie, že budú sedieť presne - na betón. Nie vždy, ale za pokus to stojí. Toľkí už padli pod jeho ranou, dokonca aj tí čo boli v zbroji.
Neexistuje prečo a ako - len mĺkva malá poznámka. Nie si dosť dobrý, tak sa odprac a daj priestor zoznamkám. Nie, toto miesto nie je pre teba ako stvorené, sny sa možno plnia, ale až keď zomrieme. Že si sa snažil? Zapína kabát - chystá sa na odchod, predtým však poznamená, že pre tvoje básne je ako stvorený priestor na odtok. On je tu ten kto pozná odpoveď....
...Jej to nedá a spýta sa na dôvod jeho uštipačných viet.
Vtedy sa zotmie, slnko dá priestor tmavým oblakom. A on? Už nie je žiaden on, zmizol pod vlakom a spolu s ním aj taška plná otlakov.
