S každou novou svadobnou fotografiou ju chytala panika. Jej spolužiačky to už dávno mali za sebou, iné boli v očakávaní, a ďalšie zas šťastne zasnúbené. A on nič. 4 roky spoločného života, byt, auto, čiastočný pocit bezpečia, žiadne prstene. Každým dňom cítila akoby niečo zmeškala, bola pozadu, nebola dostatočne dobrá. Prečo ju ešte nepožiadal o ruku? Túto otázku mi kládla vždy keď sme si na seba našli čas. Ak by si jej život pozoroval z diaľky, myslel by si si, že je to jedna šťastná, ambiciózna žena s dobrým mužom po boku. Aspoň na fotografiách, a sociálnych sieťach. V skutočnosti to tak nevidela. Chcela prsteň, chcela to posunúť ďalej, mať rodinu, časom deti, jednoducho niečo čo by ju uistilo, že s ňou ráta aj do budúcnosti. Nič sa však nedialo.
„Myslíš, že ma miluje? Vieš tak na celý život?“ Pár krát som ho stretla, ale človeka nespoznáš po pár minútach rozhovoru. Tak som otázku otočila opačným smerom: „A ty jeho?“ Po chvíľke to zo seba dostala: „Milujem, ale neviem ako dlho budem ešte schopná čakať na ďalší krok. Vieš, starnem, a ak by ma miloval, tak by si ma už dávno vzal. To je ako zlý sen. Náš vzťah už nie je to, čím býval, ale keby sa niekam posunieme všetko by sa zmenilo...“ Vtedy som si uvedomila, že táto doba je továrňou na rýchle dokonalé svadby, deti, a rodiny. Všetko by to bolo perfektné, ak by nám tento rodinný stav aj rokmi postačil, ale častokrát je to práve naopak. Potrebujeme si lásku poistiť, a po rokoch chceme viac. Najskôr muža ktorého milujeme, neskôr rýchle zásnuby, potom deti, a keď to všetko dosiahneme, začneme sa nudiť. Nie je to už ako predtým, nemáme toľko slobody, všetko nám lezie na nervy, chceli by sme niektoré veci preniesť z minulosti do prítomnosti, obmeniť starých partnerov, osviežiť staré zvyky. Chceme ešte niečo, mínus to čo nám nevyhovuje, a potom odznova. Takto však život nefunguje. Nie sme natoľko perfektní, aby sme si diktovali svoje životné príbehy, a tiež nemáme právo riadiť život ľuďom okolo seba. Sme slobodné bytosti, a hoci sa veci nedejú podľa toho, ako si ich predstavujeme, dejú sa najlepšie ako môžu. Nie pre prítomný okamih, ale pre našu budúcnosť.
Možno ťa trápi, že si poslednou zo svojej triedy, ktorá ešte neporodila, ktorá sa ešte nezasnúbila, a nenašla si partnera na celý život. Viem, že láska znamená pre ženu všetko, aj pre tú, ktorá sa tvári, že ona je ťažko nad vecou. Boli sme stvorené na to - aby sme milovali, a aby nás milovali. Hoci to jednoducho znie, ťažko sa to pravé na celý život hľadá, a dosahuje. Ak si hovoríš prečo sa to práve tebe dosiahnuť nedarí, možno len príliš tlačíš na niečo, čo má prísť prirodzene. Áno aj po 30 tke, a nie nie si príliš stará. :) Možno to nie je muž pre teba, možno ste sa stretli len na určité obdobie, možno si len zvykol, možno ťa nemiluje rovnako, možno potrebujete čas, možno viac trpezlivosti, komunikácie, viac lásky, viac jednoduchosti, viac seba. Niekedy na naše nedočkavé otázky neexistujú presné odpovede. Oni prídu časom samé, a ak náhodou nie, nemali byť zodpovedané. A možno odpoveď už dávno v srdci máme, len si ju ešte nechceme priznať.
Je fajn si uvedomiť, že svadba vzťah nezlepší, a deti lásku neoživia. Ak veci neprídu prirodzene, nikdy nás šťastnými na dlhú dobu nespravia. Len ty sama vieš, čo ste si vy dvaja za tie roky vytvorili - vieš, či ťa miluje aj bez prsteňa - vieš, či je to ten pravý.
Alebo jednoducho vieš, či ste obaja schopní obetovať pre váš vzťah toľko, aby ste sa tými pravými pre seba nakoniec stali...
..na záver moja obľúbená veta:"Nezobúdzajte ani nerušte lásku, kým sa jej samej nezachce." Pies.8,4
