... že o kom to je? O mužoch, o tebe a o nás. Áno o tých našich, vašich, mojich, tvojich, jej a vlastne všetkých naokolo.
Pred pár dňami som mala možnosť spoznať skupinku dievčat. Rozprávali sme sa o veľa veciach, také tie typické babské reči o všetkom a zároveň o ničom. Keď jedna z nich zrazu zmenila tému a povedala, že stretla úžasného muža. Že je to ten pravý, choval sa ku nej ako ku princeznej, a tento krát je to o niečom inom. Vraj to, že ho miluje zistila v priebehu pár sekúnd.
Spýtala som sa ako vedela, že je to ten pravý? Odpovedala okamžite.
Je krásny, má super kámošov, úžasné auto, kúpil jej drink a odviezol ju v podnapitom stave domov. A to znamená, že sa o ňu chcel postarať, či? Ja sa len spýtam či to bolo všetko? A ona, že vlastne nie, že akosi u nej v tú noc ostal trochu dlhšie než očakávala. Vlastne až do ďalšieho rána, ale bolo to super, lebo sa spolu naraňajkovali a povedal, že jej zavolá hneď, ako bude mať voľno v robote. Žiarila a rozmýšľala, čo si oblečie na TO rande. Poobede išla nakupovať. Podvečer mi zvoní telefón. Je to ona. Spýtam sa čo sa deje. Ona, že len rozmýšľala o ňom a spýta sa ma čo si myslím, že kedy jej zavolá. Lebo dnes sú to už dva dni a stále sa neozval. Ja jej na to len, že netuším, ale aj tak si myslím, že ho nemala u seba nechať prespať prvú noc od toho čo ho spoznala. Ona, že som staromódna, a že teda dobrú noc. Na druhý deň podobný scenár avšak s príchuťou hnevu a zúfalstva v jej hlase. Že možno stratil číslo, tak či si myslím, že je blbé mu zavolať. Ja jej na to, že nech radšej skočí s nami von. Položila. Neozvala sa dva dni. Na tretí deň mi to nedalo, tak sme ju boli pozrieť s babami. Jej byt sa zmenil na kráľovstvo mokrých vreckoviek, muffiny a čokoláda všade okolo a v strede si tróni ona. S rozmazanou špirálou, v pyžame na nás hľadí bez slova. Objímem ju a poviem, že príde iný, taký čo si ju zaslúži... Vraj je to blbosť, pretože on bol skvelý a práve ON si ju zaslúži. Nepočúva a opäť rozmýšľa nad tým, že chybička u operátora sa možno „vloudila" a ona sa mu zajtra sama ozve. A ako to skončilo? To je snáď každému nad slnko jasné...
Hnevá ma, že dnešná doba je dobou náhlenia sa. Akoby si každý z nás každý deň hovoril, že čím skôr tým lepšie. Ale o pár minút na to zas - prečo som nepočkal. Je ťažké povedať čo je správne a čo nie. Necítim sa na to diktovať život niekomu a už vôbec nie tebe, jedine občas sebe. Ale bola som vychovávaná v inom duchu. Za čo som doteraz vďačná. Možno staromódna, ale aspoň poznám svoju cenu.
Občas sa mi zdá, že ľudia si zamenili lásku s nedočkavosťou, vypočítavosťou a neviem čím ešte. Ale to nie je láska. Tieto slová, či pravidlá ani nechodili okolo lásky, možno len oblúkom. Hoci nie som muž, ale keby som ním bola nebavilo by ma niečo, čo mi niekto ponúka bez akejkoľvek predchádzajúcej snahy. Niečo na štýl: na najedz sa - lebo je to zadarmo. Ďakujem, ale radšej počkám na objednávku. Neučili nás celé roky, že bez práce nie sú koláče, alebo kto si počká ten sa dočká? Nehovorím, že treba čakať mesiace, ale chvíľka ešte nikoho nezabila.
A nakoniec je predsa len lepšie mať suché oči, ako večne oči pre plač.
pekný deň všetkým ženám, a sorry muži :)
