Môžem sa rozprávať s akoukoľvek ženou. Mladšou, staršou, matkou, babkou, susedkou, kamarátkou, alebo sestrou. Je to úplne jedno, pretože každá z nás si prešla tou svojou cestou, vzťahmi, ktoré ju poznačili, naučili, povýšili a potom nechali tak. V tom inom prípade samozrejme.
Niekedy, keď príliš dlho niečo nevychádza, príliš dlho hľadáme, príliš veľa vzťahov stroskotá a príliš sa popálime, tak stratíme nádej a zrazu sa uspokojíme s tým, do čoho by sme za iných okolností nešli. Bolo to tak v jej prípade a rovnako to bolo aj u nej, či u nich a áno priznávam v minulosti aj u mňa. Nemáme sa však za čo hanbiť. Sme ženy so srdcom, ktoré bije a s citmi, ktoré sa len tak nestratia. Avšak prečo, sa napriek tomu všetkému uspokojíme s minimálnou časťou toho, čo naozaj chceme? Nehovorím teraz o žiadnych majetkoch, dokonale vyšperkovanom mužovi, či naoko skvelej budúcnosti. Hovorím o správaní, o tom, ako necháme mužov, aby s nami zaobchádzali, o tom, za čo všetko sa po rozchode dokážeme obviňovať a tiež o tom, ako veľmi sa vo vzťahu občas ponižujeme. Na čo je to všetko a čomu to vlastne pomáha? Nebolo by lepšie povedať priamo to, čo si myslíme? To, čo cítime? To, čo chceme? Úplne bez strachu, že toho druhého stratíme. Uvedomte si, že stratiť partnera, či partnerku je hlúposť. Nemôžeme stratiť niekoho kvôli tomu, že odhalíme svoje skutočné ja a ak áno, taký človek nás predsa nikdy nemiloval. Aspoň nie úprimne. Nebuďme preto naivné.
Po nekonečných rozhovoroch, som sa rozhodla napísať o tom, čo ste mi povedali a o tom, po čom my ženy (samozrejme na pár výnimiek) v láske a vzťahu chceme o tom, po čom túžime.
Nejde tak ani o to, aby sme mali za každú cenu niekoho pri sebe, ako o to, aby sme mohli s niekým zdieľať radosť, či smútok. Ide tiež o to, aby nás mal kto pochopiť a podržať, keď sa svet otočí proti nám, chceme sa starať a mať pri sebe muža, ktorý túto starostlivosť zaregistruje. Chceme, aby naše deti mali otca a nie muža, ktorý sa občas doma zastaví a potom na pár dní zmizne. Túžime po všetkom tom citovom a hlavne po čase nášho partnera. Túžime byť jediné a nie jedny z mnohých. Chceme, aby nás muž nebrzdil, aby nám veril a hlavne, aby sme si spoločne vytvorili niečo, čo časom nezmizne. Nemáme chuť sa donekonečna hrať a skúšať. Chceme realitu s príchuťou citov a tiež to, aby bol na druhej strane niekto, kto to zrazu len tak bez slova nevzdá. Túžime po kvetoch bez toho, aby bola nejaká zvláštna príležitosť, túžime po malých veciach. Jednoducho my ako ženy potrebujeme mať pociť, že niekomu tam na druhej strane na nás záleží. Môžeme sa tváriť tvrdo, drsne a neprístupne, ale tam niekde v nás je stále tá žena, ktorá túži po tom, byť šťastná a milovaná. Prestaňme sa hanbiť za city len preto, že to nie je v móde, len preto, že si o nás niekto niečo pomyslí.
Áno sme ženy, sme citlivé, ale nie slabé a naivné. Jednoducho vieme, čo chceme a preto nikdy nehovorme áno veciam, ktoré sú na míle vzdialené od našej malej milej reality. Je občas dobré vidieť, že sme ešte stále nestratili srdcia a ešte stále sa dokážeme zamyslieť nad životom. Snívajme, žime v realite, snažme sa byť dobrými partnerkami a hlavne nezatvárajme si oči pred niečím, čo nás nakoniec zničí. Je to náš život a preto veci neustále neľutujme, ale žime a milujme. Nekomplikujme to, pretože vieme, že stačí milovať jedného muža, raz a naplno. Nevzdajme sa predstavy o skutočnej láske bez klamstiev len preto, že svet sa zmenil. Ten svet vytvárame my všetci a ty to, čo hľadáš raz nájdeš.
