Kedysi bolo prirodzené existovať po rozchode osamote aj zopár rokov, dnes to však vidíme inak. Vonku sa na nás nenápadne tlačia titulky s osvedčenými radami, trikmi, a stopercentne fungujúcimi receptami na šťastné vzťahy. Potom sú tam tie, ktoré nám za pár dní pričarujú našich bývalých partnerov, alebo nám pomôžu pomstiť sa ľuďom, ktorí nás podviedli, a sklamali. Na konci stoja úvahy o tom, či v dnešnej dobe tá skvelá láska vlastne vôbec existuje. Po všetkých nefungujúcich trikoch prichádzaš domov s nešťastným výrazom na tvári, a zapíjaš - alebo jednoducho zaješ smútok zo samoty, či rozchodu všetkým čo sa ti do cesty postaví.
Dlhé roky sme skoro najlepšie kamarátky. Ale od posledného rozchodu to už nebola ona. Snažila sa cez to všetko preniesť, ale neúspešne. Prešla snáď všetkými porozchodovými etapami, jej city boli ako utrhnuté z reťaze, a nálada stále na bode mrazu. Usmievala sa, ale len preto lebo nechcela ísť druhým ľudom na nervy. Ja som ju však poznala aj keď sa dvere zavreli. Stále rovnako krásna, ale jej pohľad mal ďaleko od toho šťastného obdobia keď ešte tvorili pár. Hovorí sa, že ak naozaj miluješ, zo dňa na deň ťa to neprejde, a ak sa aj časom posunieš, už nikdy nebudeš rovnaká. Zmení ťa to. Nezáleží na pohlaví. Muža to poznačí rovnako. Sú ženy, ktoré túžia po pomste zo zúfalstva, a potom tie, ktoré v sebe živia nádej, a na všetko zlé čo vo vzťahu kedy bolo jednoducho dobrovoľne zabudnú. Možno by si ju nazval naivkou, ja som však vedela, že toto slovo ju nedefinuje ako celého človeka, popisuje iba jednu jej časť, ktorá čakala, že to všetko zachráni čas. Nezachránil, pretože ten nám iba odďaľuje spomienky, ktoré ak v sebe živíme tak ich nenápadne prenášame do dennodennej reality. Naozaj ho milovala, ale on to už dávno necítil rovnako. Vždy keď sme sa stretli, mala som potrebu vytrhnúť ju z toho začarovaného kruhu, ale ona jednoducho nechcela. Jediné po čom túžila bol on. Ich minulosť, to kým boli pred pár mesiacmi. Vtedy som si uvedomila, že veľa žien, aj mužov - stojí osamote na tom jednom mieste kde kedysi stáli spolu s partnerom. Čakajúc na návrat. Ten sa však nemôže reálne uskutočniť, pokiaľ sa jeden z partnerov pohol dopredu. Náš život je ako tunel, alebo cesta na kopec. Ak zostávame zaseknutí na prvej zákrute, ako sa môžeme znova stretnúť s človekom, ktorý medzičasom prešiel už zopár zákrut pred nami? A stojí to vôbec za to, ak nás tam nechal stáť? Keď nám je najhoršie je dôležité si uvedomiť, že minulosť nám už nič nové nemôže priniesť, a že to, čomu sme kedysi prikladali najväčší význam - nás už dávno predbehlo.
S tým prázdnym pohľadom sa na mňa pozrela, a po chvíli povedala: „Dnes som ho videla s inou, a hoci to bude znieť šialene, ale konečne sa dokážem pohnúť ďalej!“ Chvíľu som tomu nechápala, a preto pokračovala. „Vieš, doteraz som si myslela, že to všetko bola moja chyba, že tými občasnými správami mi dáva najavo, že v budúcnosti ešte môžeme fungovať ako pár, ale po dnešku on sám ten povraz čo ma k nemu držal prestrihol. Musela som sa ponížiť, byť dlhé mesiace naivkou, až do tohto momentu, kedy som si na vlastné oči uvedomila, že mu na mne nikdy skutočne nezáležalo. Zatiaľ čo ja som ho tam v minulosti osamote čakala, on ma už dávno nechal vzadu a predbehol.“ Niekedy naozaj potrebujeme zažiť pocit úplnej bolesti - na to aby sme zavreli dvere za minulosťou. My ženy ich tak rady nechávame pootvorené pre prípad, že náš ex si to časom rozmyslí. Naozaj chceme byť náhradný plán? Človek, ktorý je dobrý až potom ako to s inou neklape?
Chce to odhodlanie, a silu - napriek tomu je viac než dôležité zavrieť staré dvere, zobrať posledné zvyšky hrdosti, a vydať sa na novú cestu. Tam kde sa o lásku neprosí, kde sa nedávajú pauzy na rozhodnutie či niekto zostane, tam kde ťa budú milovať celého ako si - nie iba niektoré časti, a nie iba vtedy ak mi to zapadá do harmonogramu. Oceňujme samotu, a nemajme pocit, že znamenáme menej, len preto, že nezapadáme do štatistík šťastne zadaných. Byť sám neznamená byť zúfalý, byť sám znamená momentálne nepotrebovať nikoho, a pracovať na svojom vlastnom ja - až do chvíle keď stretneš niekoho, kto ti tú samotu svojou prítomnosťou prekazí. Nie z povinnosti, ale z lásky.
V tom momente ti dá zmysel všetko čím si si musel prejsť, čím si si prešla v minulosti. Lebo keď Boh zatvorí dvere od minulosti, na stopercent otvorí okno do budúcnosti. Hlavne preto, aby sme sa odpútali od toho čo nás v konečnom dôsledku nerobilo lepšími ľuďmi, len sme to cez tie farebné okuliare a s láskou v srdci radi prehliadali.
Ona si nás nakoniec aj tak všetkých nájde.
♡
