Ráno sa zobudíš s pocitom vyhorenia, citovej samoty, uzatvorenej mysle, a pýtaš sa do priestoru kto to do pekla všetko vymyslel? Nemáš pocit, že by dni išli podľa ideálneho scenára, a úsmev? Ten sa stratil po tej dlhej ceste do neznáma. Do prázdna, ktoré opantalo tvoju mysel. A to si pred pár dňami úplne inak myslel.
Keď si sa narodil tvoj otec si povedal, raz z neho bude silný chlap, či matka zašepkala, to bude moja malá princezná. Mali sny o tebe, o nás. Postupne sme im ich predstavy upravili, na rad prišli naše. Túžby, a potom dane. Dane za nesplnené sny, odložené priania, za to kým si chcel byť, a kým naozaj si. Občas si jednoducho prosil márne. Mal si pocit, že zmyslom je uspieť, ale zlyhal si, a zostal stáť na hrane. Neskôr si bol v tom, že iba ak urobíš to čo sa páči mame, nebude to všetko márne. Potom si sa snažil prispôsobiť priateľom. Po čase si zistil, že nebolo to správne. Hromadilo sa v tebe zlyhanie, smútok, hnev na seba samého, rozčarovanie..
Pýtal si sa: „Prečo ja? Čo horšie sa mi ešte stane?"
Mlčal ten hore, ľudia okolo, všetko bolo zrazu tak veľmi dvojtvárne. Čo je teda zmyslom života? Je to o tom stáť na hrane? O úspechoch? Zdraví? Pádoch? O čakaní čo sa zajtra stane? O priateľstvách? O práci? O deťoch? O nesplnených snoch?!
Je to hlavne o tebe.
O tom, kým si, nie kým chceš byť. Pretože niekedy túžba zostane len túžbu, ale to čo sa s človekom naozaj aj stane, to jediné je smerodajné. Zmyslom je byť, dýchať a žiť. Nečakať na zázračnú niť, ktorá všetko prešije, zašije, či obšije. Nie, to môžeš len TY. Jediným zmyslom života je láska. Nemusí to byť tá z romantických filmov. Môže to byť láska k tebe samému, k ľuďom okolo, dieťaťu, práci, povinnostiam, ku každému dňu tvojho života.
Nepýtaj sa čo je zmyslom. Si to ty. Každý tvoj nádych je zmyslom vesmíru, tvoj dotyk - zmyslom tepla, tvoja láska - zmyslom naplnenia. Ak stále hľadáš niečo, čo by ťa naplnilo, pozri sa do očí malého dieťaťa. To ešte netuší čo je zmyslom, a predsa žije každý deň naplno, a cestou na ten svoj zmysel natrafí. Preto nestoj, ale kráčaj, možno len malými krokmi, ale kráčaj...Nevadí, že okolie tým možno sklameš, ale dokým dýchať neprestaneš tak kráčaj a ži.
Pretože tak, ako levica chráni svoje mladé, tak si chráň svoje sny, aj keby si zostal stáť na hrane života.
A vtedy?
Vtedy roztiahni krídla, a leť ako vták.
