Vtedy som si uvedomila, že ľudia sú vlastne ako knihy.
Majú množstvo stránok, či už negatívnych, alebo pozitívnych.
Na začiatku bývajú niekedy príšerne nudní, no ich hlbším spoznávaním si uvedomíme, že to možno nie je až také strašné...
Alebo možno že je?
Niekedy sa od nich nevieme odtrhnúť, aj keď vieme, že to nie je správne. Niečo Nás znova a znova láka (stretnúť sa s tým človekom alebo čítať knihu stále ďalej).
Každý človek má podľa mňa okolo seba tzv. „pseudopriateľov" (takisto ako sme mnohí prečítali veľa príšerných kníh).
Uvažujem však nad tým prečo je to vlastne tak?
Prečo sa obklopujeme ľuďmi, ktorých vlastne ani nemáme radi?
Niekedy nám dokonca vyslovene prekážajú alebo lezú na nervy.
Veď priateľov si vyberáme sami a dobrovoľne.
Ja poznám veľa ľudí, ktorí sa proste boja vysloviť svoj názor, niekedy sa boja zbytočných hádok ,alebo im chcú predísť tak sa radšej tvária, že konverzácia, ktorú práve vedú s dotyčným/ nou osobou („pseudopriateľom"), ich neuveriteľne napĺňa.
Alebo keď Vás niekto zradí/ sklame/podvedie, či už je to priateľ, milenec alebo ktokoľvek iný, prečo to mnohokrát len prejdeme mlčaním alebo sa tvárime, že sa vlastne nič nestalo?
Kniha, ktorú som práve dočítala (o úplne bežnom „zauzlení" v ľudskom živote) a udalosti posledných dní v mojom okolí, ma prinútili k zamysleniu.
Ako to my ľudia vlastne žijeme?
