Vo Zvolene nastupujú dvaja Prešovčania. Otvoria si svoje pivečká a začnú írečitú debatu: „Ta toto prefektne, na tych Vychodňarov už čisto kašlú. Vo Zvolene odpojili reštauračný vozeň! Ale keď sa cestuje zapad, ta to vtedy je furt rešatauračny vozeň." Chcem im protirečiť, že dolná južná trasa nikdy nemáva reštauračný vozeň. Možno to nie je rentabilné, možno je to tým juhom.
To už ale prechádzajú na tému ženy: „Ta tota Kaťa ma také dlhéé nechty. To ti ani moc nenavarí. Či navarí?" Ta dačo navarí, ale len take cestoviny, palacinky a tak. Mäso, ani polievky nevie, to skôr ja!" „Ani guľaš nevie zrobiť?" „Ta čosi!" Ja v tej chvíli vyťahujem Apetit...
Ale to už prechádzajú na kalogakatiu: „Počúvaj, ale toten Jano dajak pochudol." „Hej pochudol, posilovať prestal!" „Jaaj, ta to tak na internate mali čas a teraz už neto." „ No ten Jano vedel dvihať, ale ten druhy tak nedvihal." Ale ta šak obaja mali svaly len z toho, čo brali." Obom chlapcom sa rysujú spod bielych obtiahnutých tričiek pri rozhovore tricepsy...
A prechádzajú na kone. „Ja by som chcel koňa, len neznam jakeho, či riadneho abo na pracu."
To už ale otváram notebook a začínam písať. Ako to dopisujem, chlapci si otvárajú druhé pivo. Milujem východné Slovensko a jeho úprimnosť.
