Pravicová opozícia má na prahu roku 2010 pred sebou dve základné alternatívy. Uvažovať o tom, čo bude robiť, keď parlamentné voľby v júni 2010 prehrá. Alebo sa pokúsiť tie voľby vyhrať. Pri pohľade na výsledky výskumov verejnej mienky vyzerá prvá možnosť v tejto chvíli ako prejav realizmu. V skutočnosti by však bola iba príznakom rezignácie na možnosť zmeny súčasných pomerov.
Partia zo 4. cenovej
Prvá možnosť znamená špekulovať o tom, či je najhoršou zložkou koalície Slota, lebo je vulgárny a extrémista a v jeho rezortoch sa objavili najväčšie korupčné škandály. Alebo Fico, lebo je najsilnejší, najnebezpečnejší a jeho zodpovednosť za politiku IFI koalície je najväčšia. Alebo Mečiar, lebo výčiny ficoizmu ešte stále nedosiahli tú mieru nebezpečnosti pre budúcnosť krajiny ako výčiny mečiarizmu v 90. rokoch a na veci ako únos prezidentovho syna, smrť Roberta Remiáša, vyhodenie poslanca Gauliedera z parlamentu alebo zmarené referendum jednoducho nemožno nikdy zabudnúť.
Prvá možnosť znamená už teraz uvažovať o tom, či by bolo lepším menším zlom pribrať Mečiara do pravicovej koalície alebo nahradiť Slotu a Mečiara vo Ficovej vláde niekým prijateľnejším zo súčasnej opozície. Okrem naivnej viery v možnosť polepšenia sa Fica, či Mečiara je v takýchto úvahách zabudovaný dosť zásadný problém. Chýba im reálny základ. Keď budú mať Fico, Mečiar a Slota aj po júni 2010 v parlamente väčšinu, prečo by, preboha, mali uvažovať o inej ako súčasnej zostave? Keď štyri roky chodíte s niekým na pivo do krčmy štvrtej cenovej skupiny a vyhovuje vám to, lebo vaším kamarátom nevadí, že pri stole hlasno grgáte, sprosto nadávate a občas si odpľujte na zem (presne tak ako oni), z akého dôvodu by ste mali uvažovať, že túto osvedčenú chľastaciu partiu odvrhnete, aby ste mohli chodiť na pivo s niekým, kto vás za to bude napomínať, že sa to nepatrí?
Odhodlanie, dôvera a spolupráca
Druhá cesta znamená snažiť sa postaviť alternatívu k súčasnej zostave. Základom tej alternatívy by mali byť odhodlanie, dôvera a spolupráca.
Spolupráca pravicových strán je úplné minimum toho, čo môžu spraviť. Pravicová opozícia by mala spolupracovať už pred voľbami, aby sa ich zúčastnila v takej formácii (v takých formáciách), ktorá zabezpečí, že neprepadne ani jeden pravicový hlas. Minimum vo vzťahu k povolebnému vývoju by mal byť záväzok vytvoriť spolu vládnu koalíciu, ak to parlamentné počty budú umožňovať. Bolo by, samozrejme, lepšie, keby sa pravicové strany už teraz dokázali zhodnúť na spoločnom postupe za akéhokoľvek volebného výsledku. Ale ak to nedokážu, nemá zmysel robiť z toho teraz zásadnú otázku. O tom, ako postupovať po prehratých voľbách, sa možno baviť aj po nich. Teraz je dôležitejšie urobiť všetko pre to, aby pravica voľby vyhrala.
Z hľadiska témy volieb nebude ani 12. jún 2010 štandardným súbojom pravice a ľavice. Oveľa viac ako o výšku daní, či konkrétne nastavenia sociálneho systému v nich pôjde o elementárnu slušnosť v politike. O to, či je normálne kradnúť, klamať, nechať sa korumpovať, vyvolávať národnostnú neznášanlivosť, vidieť za každým kritickým hlasom sprisahanie nepriateľov, alebo to normálne nie je. Pravicová opozícia má šancu uspieť iba vtedy, keď dokáže verejnosť presvedčiť, že je dôveryhodnou alternatívou k takémuto štýlu robenia politiky a že je dôležité takýto štýl vo voľbách odmietnuť.
A nakoniec by opozícii nemalo chýbať odhodlanie a viera v možnosť vlastného úspechu. Neznamená to prepadať nereálnym ilúziám. Všetky dostupné informácie, či už z výskumov verejnej mienky, alebo z výsledkov rôznych volieb, nabádajú skôr k zdržanlivosti a skepticizmu. Ale ak pravica nebude sama veriť v to, že je možné, aby zvíťazila vo voľbách, nemá šancu o tom presvedčiť svojich voličov. "2010: hlavne nádej!" napísal mi dnes v novoročnej sms Juraj Kušnierik. Presne tak. A takéto PF treba poslať celej opozícii.
Hlavne nádej!
V posledných dňoch roka sa mi stali dve veci, ktoré ilustrujú vyššie napísané.
1. Rozčúlil som sa nad postupom ministerstva životného prostredia, ktoré dalo do pripomienkového konania dôležitý materiál dva dni pred Vianocami (viac tu). A preto som sa podpísal zeleným mimovládkam pod hromadnú pripomienku, pod akú by som sa zrejme - ak by ministerstvo postupovalo korektne - inak nepodpísal. Spôsoby sú totiž dôležité. Niežeby sme mali zabúdať na rozdiely medzi zelenými aktivistami a protrhovými enviroskeptikmi, medzi liberálmi a konzervatívcami, či medzi euroskeptikmi a eurooptimistami. Ale v tejto chvíli sa mi zdá podstatnejšie spraviť všetko pre to, aby sme skoncovali so spôsobmi, aké tu reprezentujú Fico, Mečiar a Slota.
2. Včera som sa nechal Alojzom Hlinom presvedčiť, aby sme 1. januára zorganizovali akciu Máme radi túto krajinu. Niežeby som si na zajtrajšie popoludnie nevedel predstaviť iný program. A určite si nerobím ilúzie, žeby to mohlo byť niečo viac ako komorné stretnutie pár ľudí. Ale protislotovské aktivity Alojza Hlinu s rešpektom sledujem už dlhší čas. Tak ako on tie, na ktorých sa podieľam ja. Napriek tomu sme sa dosiaľ nestretli. A nájdete vari vhodnejší termín na vyslanie signálu, že je čas spájať sily, ako prvý deň roku parlamentných volieb? A kedy, ak nie počas výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky, môžeme ukázať odhodlanie, že túto krajinu nechceme nechať v rukách nacionalistov, populistov, zlodejov a darebákov?
Všetko dobré v roku 2010, priatelia. A hlavne nádej!
Máme radi túto krajinu (1.1.2010 o 15:00, Námestie SNP, Bratislava).
