Najvyšší súd rozhodoval o mojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu vo veci zvukového záznamu z prvého rokovania Ficovej vlády v júli 2006. Keďže existovalo podozrenie, že štátni tajomníci Dzurindovej vlády na ňom boli Ficovou vládou odvolaní v rozpore so zákonom, požiadal som o sprístupnenie zvukového záznamu. Úrad vlády odmietol, tak som ho zažaloval a v roku 2007 som so žalobou na Krajskom súde v Bratislave uspel. Úrad vlády musel rozhodovať ešte raz a znovu mi zvukový záznam odmietol sprístupniť, akurát použil iné argumenty.
V roku 2009 rozhodol Krajský súd v Bratislave o mojej druhej žalobe a zamietol ju. Stotožnil sa s časťou argumentácie úradu vlády, podľa ktorej zvukový záznam netreba sprístupniť, lebo rokovania vlády sú podľa zákona neverejné. Hoci zákon o slobodnom prístupe k informáciám neuvádza neverejnosť rokovania vlády ako zákonný dôvod pre nesprístupnenie zvukového záznamu z neho. A zákon, podľa ktorého sú rokovania vlády neverejné, je účinný až od 1. apríla 2007.
Dnes Najvyšší súd rozhodol o mojom odvolaní a zamietol ho. Takže Ficova vláda nemusí sprístupniť zvukový záznam zo svojho prvého rokovania. Po doručení rozsudku sa obrátim na Ústavný súd, ale do konca tohto volebného obdobia sa už nedozvieme, či Ficov kabinet začal v júli 2006 svoje vládnutie porušením zákona alebo nie. Hoci by stačilo vypočuť si ten záznam.
Dnešné rozhodnutie Najvyššieho súdu je však nebezpečné z iného dôvodu. Súd sa v zdôvodnení svojho rozhodnutia (zatiaľ len ústnom, kompletné písomné ešte nemám k dispozícii) len okrajovo dotkol podstaty sporu. Teda toho, či neverejnosť rokovaní vlády automaticky znamená, že nemožno sprístupniť zvukový záznam z jej rokovania, aj keď zákon o slobodnom prístupe k informáciám nič také neobsahuje. Ťažisko dnes prezentovanej argumentácie Najvyššieho súdu spočívalo vo veľmi zvláštnej interpretácii pojmu "informácia", ktorá začínala jeho definíciou podľa Slovníka spoločenských vied a vyústila v konštatovanie, že zo zákona a z definície pojmu "informácia" nemožno vyvodiť, "že informáciou je aj poskytnutie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych dokumentoch či rokovaniach, čiže napríklad kúpne zmluvy alebo iné zmluvy, zasadnutia kolektívnych orgánov verejnej správy, lebo tieto sú súhrnom množstva údajov". Takéto tvrdenie je úplne absurdné. Ak by už dokumenty, zmluvy, či zvukové záznamy nemali byť považované za informácie, tak čo potom? A ak to nie sú informácie, tak logickým dôsledkom bude, že ich štátne orgány nebudú povinné sprístupňovať v zmysle infozákona. To im bude potom sveta žiť!
To, či je zvukový záznam informáciou, pritom v tejto chvíli vôbec nebolo sporné. Nič na túto tému nebolo v mojom odvolaní, v rozsudku krajského súdu, v mojej žalobe, ani v rozhodnutí, ktorým mi úrad vlády v roku 2007 odmietol zvukový záznam sprístupniť. Najvyšší súd tak odpovedal na otázku, na ktorú sa ho nikto nepýtal. Prečo asi? Vystrel tak ochrannú ruku nielen nad prvou Ficovou vládou. Ak po nej bude nasledovať aj druhá, máme sa na čo tešiť. Obštrukcie pri poskytovaní informácií budú ešte väčšie ako doteraz. A kradnúť bude zasa o čosi jednoduchšie.
