Prvé rokovanie Ficovej vlády sa uskutočnilo bezprostredne po jej vymenovaní - 4. júla 2006 o 22:15. Ficovci sa tak ponáhľali s prevzatím moci, že okrem neštandardného nočného termínu pre schôdzu vlády zrejme pozabudli na zákon, ktorý hovorí, že štátnych tajomníkov vláda menuje a odvoláva na návrh príslušného ministra. Ficov kabinet podľa dostupných informácií na svojom prvom zasadnutí odvolal štátnych tajomníkov predchádzajúcej Dzurindovej vlády na návrh premiéra Fica. Keď na to bývalý štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Miroslav Beblavý poukázal a upozornil, že vláda konala protizákonne, začali Ficovi najbližší zatĺkať.
Ficova hovorkyňa Silvia Glendová tvrdila, že sa odvolanie udialo "na ústny návrh príslušných ministrov", médiám však zvukový záznam z rokovania vlády neposkytla. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám neobsahuje nič, čo by bránilo poskytnúť občanovi na žiadosť zvukový záznam z rokovania vlády, ak sa na ňom nenachádzajú utajené informácie. Preto som v júli 2006 podal na Úrad vlády žiadosť o sprístupnenie zvukového záznamu z prvej schôdze Ficovej vlády. Úrad vlády mi zvukové záznamy odmietol sprístupniť. Porušil pri tom nielen zákon o slobodnom prístupe v informáciám, keďže dôvod na neposkytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády v zákone neexistuje, ale aj správny poriadok, pretože odmietnutie rozhodnutia nemalo ani zákonom vyžadované formálne náležitosti. Keď som sa proti odmietnutiu zákonom predpísaným spôsobom odvolal, Úrad vlády ma doslova odbil, ako keby nemal povinnosť úradné veci vybavovať zákonom stanoveným spôsobom, ale stačila by na to akási neformálna korešpondencia jednej úradníčky.
Využil som preto možnosť, ktorú majú všetci občania, keď úrady protizákonným konaním porušujú ich práva, a obrátil som sa na súd. Krajský súd v Bratislave koncom marca 2007 mojej žalobe vyhovel a pôvodné rozhodnutie Úradu vlády zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súd však, žiaľ, nerozhodol aj o vecnej stránke problému, rozhodnutie zrušil len na základe formálnych nedostatkov.
Úrad vlády preto vydal v polovici júna 2007 ďalšie rozhodnutie a zvukový záznam znovu odmietol sprístupniť. Z formálneho hľadiska je už rozhodnutie v poriadku, z vecného hľadiska pretrváva rozpor so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Úrad vlády sa odvoláva na jeho § 9 ods. 1, podľa ktorého "informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby." A dotknuté osoby vraj so sprístupnením záznamu nesúhlasili. Zvukové záznamy z rokovaní vlády však nie sú žiadne informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby alebo zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy. Ide predsa nepochybne o informácie o činnosti štátneho orgánu. Zvukový záznam z rokovania vlády zachytáva priebeh rokovania štátneho orgánu (vlády) a vyjadrenia ústavných činiteľov (členov vlády), ktoré na ňom zazneli.
Ďalším argumentom Úradu vlády je poukazovanie na to, že schôdze vlády sú neverejné. Ak aj odhliadneme od toho, že do zákona o organizácii činnosti vlády sa neverejnosť schôdzí vládneho kabinetu dostala až 1. apríla 2007 (dovtedy bola neverejnosť schôdzí vlády zakotvená iba v rokovacom poriadku vlády), táto námietka je bezpredmetná. Ak je nejaká schôdza neverejná, znemená to iba toľko, že sa na nej nemôže zúčastniť ktokoľvek. Ale v žiadnom prípade to neznamená, že nemôže byť sprístupnený zvukový záznam z neverejného rokovania nejakého štátneho orgánu, ak oň niekto požiada. Aspoň zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nič také nevyplýva. Pravda, nehovoríme tu o situácii, že sa na neverejnom rokovaní hovorí o nejakej utajovanej skutočnosti. Vtedy je utajovanie namieste. Ale čo tajné bolo na odvolaní štátnych tajomníkov Dzurindovej vlády?
Leda ak to, že sa udialo spôsobom, ktorý bol v rozpore so zákonom. Na začiatku to pritom bola viac menej formálna chyba, ktorá zrejme vznikla nepozornosťou. Pri všetkom mojom kriticizme k Ficovej vláde si nemyslím, žeby zákon pri odvolávaní štátnych tajomníkov porušila úmyselne. Keď sa však miesto priznania chyby začali Ficovi úradníci vykrúcať a zatĺkať, zamotali sa do vlastných lží a stala sa z toho kauza, ktorá sa tiahne už rok. Vedúci úradu vlády a podpredseda Ficovho Smeru Igor Federič a jeho dve podriadené si za ňu vyslúžili tretie miesto v rebríčku nepriateľov slobody informácií za rok 2006. Došlo k pokusu zmeniť rokovací poriadok vlády tak, aby sa zvukové záznamy už nerobili, vládna koalícia atakovala zákon o slobodnom prístupe k informáciám a účelovo, prostredníctvom zákona o tripartite, novelizovala zákon o organizácii činnosti vlády o ustanovenie, že schôdze vlády sú neverejné. Prehratý súd stál Úrad vlády, čiže v skutočnosti daňových poplatníkov 19 049 Sk len na náhrade súdnych trov žalobcu.
A spor sa nekončí. Proti opätovnému odmietnutiu vydať mi zvukové záznamy som sa, pochopiteľne, znovu odvolal. A keď s odvolaním neuspejem, obrátim sa znovu so žalobou na súd.
Dnes je presne rok odo dňa, čo Ficova vláda začala úradovať. Happy Birthday, zatĺkači!
