Lídri SDKÚ-DS, KDH a SMK sa dnes dohodli, že ak koalícia nestiahne z programu zajtra začínajúcej schôdze parlamentu návrh tlačového zákona, nepodporia schválenie Lisabonskej zmluvy. Využili tak skutočnosť, že na schválenie uznesenia o súhlase NR SR s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy je potrebných 90 hlasov. A toľko vládna koalícia nemá. Ak by sa opozícii podarilo zablokovať schválenie problematického tlačového zákona, bol by to iste záslužný čin. Vec má však dva háčiky:
1. Hrozba zablokovaním Lisabonskej zmluvy nie je až takým silným tromfom, ako sa opozícii môže zdať.
2. Lisabonská zmluva je príliš vážna vec, aby sa stala predmetom politického kšeftovania. Bez ohľadu na ušľachtilosť opozičných motívov.
Z troch parlamentných opozičných strán je proti ratifikácii Lisabonskej zmluvy iba KDH. Ostatné dve strany sú pripravené zablokovať jej ratifikáciu iba v záujme toho, aby prinútili koalíciu rokovať o zmene návrhu tlačového zákona. Bolo by síce milé, keby sa Slovensko inšpirovalo francúzskym príkladom z referenda o euroústave a z vnútropolitických dôvodov zastavilo Lisabonskú zmluvu. Nič také však nehrozí. SDKÚ-DS i SMK sú eurooptimisticky naladené subjekty a ratifikáciu Lisabonskej zmluvy skôr či neskôr podporia. Prečo by sa koalícia mala zľaknúť? Čo jej hrozí, ak nestiahne tlačový zákon? Že Slovensko nebude prvou krajinou, ktorá ratifikuje Lisabonskú zmluvu? Ak by aj parlament Lisabonskú zmluvu zajtra neodsúhlasil, zopakovať hlasovanie o nej je podstatne jednoduchšie, ako by bolo pre Francúzov zopakovať si hlasovanie o euroústave.
Keby aj náhodou opozícii ťah "lisabonským strelcom" vyšiel a zostrelila by zo šachovnice tlačový zákon s neštandardnou úpravou práva na odpoveď, tak takéto zahrávanie sa s dokumentom, ktorý významným spôsobom ovplyvní budúcnosť Slovenska, nie je práve najlepší nápad. Lisabonská zmluva totiž v skutočnosti nie je žiadna "ľahká figúrka". Dôvodom na odklad rozhodnutia o jej ratifikácii by mala byť skutočnosť, že zatiaľ ešte stále nevieme, či by jej ratifikácia bez referenda nebola v rozpore s Ústavou SR. A to by mal byť dostatočný dôvod na odklad ratifikácie. Aj bez ohľadu na ďalší osud tlačového zákona.
Informáciu o tom, či je na ratifikáciu Lisabonskej zmluvy potrebné referendum, môže parlament získať od Ústavného sudu. V roku 2005 Národná rada SR vyslovila súhlas s ratifikáciou euroústavy. Následne sa skupina občanov z organizácií združených v Iniciatíve proti európskej ústave obrátila na Ústavný súd s ústavnou sťažnosťou. Namietali sme porušenie svojho práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo tým, že NR SR vyslovila súhlas s ratifikáciou euroústavy bez toho, aby zároveň schválila ústavný zákon o vstupe SR do štátneho zväzku, ktorý by sa potvrdil v referende. Takýto postup totiž pri vstupe do štátneho zväzku predpokladá slovenská ústava. Ústavný súd našu sťažnosť prijal na ďalšie prerokovanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia NR SR. Tým ratifikáciu euroústavy zablokoval. Keďže Ústavný súd vo veci zatiaľ nerozhodol, Slovensko je jednou z krajín, v ktorých euroústava nebola ratifikovaná.
Takmer všetky argumenty, pre ktoré sme mali dôvod si myslieť, že euroústava by na Slovensku nemala byť schvaľovaná iba v parlamente, ale aj referendom, platia aj na Lisabonskú zmluvu. Právne dôsledky Lisabonskej zmluvy sú takmer identické s právnymi dôsledkami eurústavy. V prípade, že bolo v rozpore s Ústavou SR schvaľovať euroústavu bez referenda, to isté bude platiť aj pre schvaľovanie Lisabonskej zmluvy bez referenda. Rozhodnutie Ústavného sudu o ratifikácii euroústavy môže vzniesť do tejto záležitosti svetlo. Aj vo vzťahu k Lisabonskej zmluve. A potreba rozhodovať o tak vážnom dokumente bez pochybností o možnej protiústavnosti postupu parlamentu v tejto veci je prinajmenšom tak silný argument pre odklad ako problematickosť tlačového zákona.
