M. Hvorecký zverejnil včera na stránke občianskej iniciatívy na podporu I. Radičovej mojaprezidentka.sk článok Prečo určite nie Mikloško. S článkom mám dva vážne problémy. Prvým je, že neobsahuje argumenty, prečo nevoliť Mikloška, iba argumenty, prečo by Mikloška nemali voliť ľudia s istým typom liberálnych názorov. A ide o ten typ liberalizmu, ktorý je môjmu pohľadu na svet veľmi vzdialený. Druhým problémom je, že článok obsahuje vyloženú demagógiu. A to je väčší problém. Začnime teda tou demagógiou.
Veľmi konzervatívny Mikloško
Mikloško je podľa Hvoreckého veľmi konzervatívny: "Netají sa veľmi konzervatívnym videním sveta, a to až takým, že ho nevolia ani mnohí konzervatívci ako sú profesor Peter Zajac alebo aktívny komunálny politik Ondrej Dostál. Odklonil sa od neho aj Daniel Lipšic." Čiže príliš konzervatívne videnie sveta je dôvod, prečo Mikloška nebude voliť Zajac, Lipšic alebo ja? Ako na to, preboha, Hvorecký prišiel? Nikto z nás to nikdy nepovedal a Mikloškove konzervatívne názory určite nie sú pre mňa dôvodom, prečo ho nevoliť. Samozrejme, sú veci, na ktoré mám iný názor ako Mikloško. Ale rovnako sú aj veci, na ktoré mám iný názor ako Radičová. Takže sa musím dôrazne ohradiť voči použitiu môjho mena v takejto súvislosti.
Postoj k Husákovi
"Z nepochopiteľných dôvodov sa 18. novembra 1991 zúčastnil na pohrebe komunistického prezidenta a normalizátora Gustáva Husáka. Prečo, keď ho režim vedený týmto človekom predtým prenasledoval a zatýkal?" píše sa v článku. Mikloško bol jedným z mála slovenských disidentov. Aktívne vystupoval proti Husákovmu normalizačnému režimu. Bol jedným z hlavných organizátorov sviečkovej manifestácie, najväčšieho prejavu odporu proti komunistického režimu na Slovensku. Bol spolueditorom publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989, ktorá je zrejme najvýznamnejším slovenským pokusom vysporiadať sa s touto témou. A len nedávno sa stal jedným z úvodných signatárov výzvy proti umiestneniu Husákovej pamätnej tabule na miestnom úrade v Dúbravke. Ja osobne by som na Husákov pohreb nešiel a tiež som nebol práve nadšený, že tam boli Mikloško a Ján Čarnogurský. Avšak z ich strany to bolo predovšetkým gesto veriacich ľudí, ktorí ako prenasledovaní dokázali odpustiť svojmu prenasledovateľovi.
Postoj k Mečiarovi
O Mikloškovom postoji k Mečiarovi sa v článku píše: "K bývalému premiérovi Mečiarovi majú konzervatívni katolíci tiež neraz prekvapivo blízko. V. Palko sa ako minister vnútra nepustil do vyšetrovania známej 100-miliardovej privatizácie štátneho majetku a povedal: "Mne sa nezdá, že by existovali nejaké informácie, ktoré by mohli viesť až k vzneseniu konkrétneho obvinenia vyšetrovateľom voči Vladimírovi Mečiarovi z nejakých veľmi závažných trestných činov"." Akosi mi uniká, v čom tu Mikloško podľa autora zhrešil. Mikloško bol predsedom Slovenskej národnej rady v čase prvého odvolávania Mečiara z funkcie premiéra. Bol v tom čase jedným z hlavných terčov až fyzickej nenávisti sfanatizovaných mečiarovcov. Bol jednou z hlavných opôr protimečiarovskej opozície v 90. rokoch. Patril medzi najväčších podporovateľov zrušenia hanebných Mečiarových amnestií. A napokon, po ostatných voľbách vtedy ešte aj Mikloškovo KDH odmietlo úplne jednoznačne možnosť vytvorenia vládnej koalície s Mečiarovym HZDS. Na rozdiel napríklad od SDKÚ.
Postoj k Bushovi
"Okrem toho bol Mikloško podporovateľom Georga W. Busha, i keď je pravdou, že hlasoval proti vyslaniu slovenských jednotiek do Iraku," usilovne zatĺka do Mikloškovej prezidentskej rakvy ďalší klinec Hvorecký. Aký to strašný zločin, byť podporovateľom Busha, že? Nevraviac o tom, že práve ľudia okolo Mikloška patrili v rámci slovenskej pravice k tým, ktorí sa k Bushovej zahraničnej politike stavali najzdržanlivejšie a v najkontroverznejšej téme vojny v Iraku boli dokonca proti.
Hovoriť jedným dychom o Husákovi, Mečiarovi a Bushovi je úplne scestné a relativizuje to zločiny komunizmu i deformácie mečiarovskej éry. Predovšetkým však pripisovať Mikloškovi akési skryté sympatie k Husákovi a Mečiarovi a uviesť ich dokonca ako dôvod, prečo nevoliť Mikloška, je nehoráznou demagógiou a neuveriteľným ohýbaním pravdy.
Smrť konzervativizmu!
Je jasné, že Mikloškove názory na potraty, homosexuálne manželstvá, výskum embryonálnych kmeňových buniek, či zmluvu s Vatikánom nekonvenujú niektorým liberálom. Rovnako je jasné, že práve tieto postoje Mikloška v očiach kresťanských konzervatívcov vysoko favorizujú pred Radičovou. Podobne je jasné, že časti liberálov vadí, keď si niekto dovolí vysloviť kritický názor na EÚ, odmietnuť euro, či Lisabonskú zmluvu alebo trebárs agendu "rodovej rovnosti". Hoci sú to postoje, ktoré okrem Mikloška a (nielen kresťanských) konzervatívcov zastávajú aj klasickí liberáli. A musím sa len pousmiať nad tým, že niečo také vyčítajú Hvorecký a spol. Mikloškovi a zároveň naňho vyťahujú trebárs aj mňa, hoci môj postoj k euru, Lisabonskej zmluve, či "rodovej rovnosti" určite nie je ani o milimeter menej kritický ako Mikloškov.
Čo ale nie je jasné vôbec, je to, prečo sa podporovatelia Ivety Radičovej rozhodli z boja proti konzervatívnym postojom urobiť tému prezidentskej kampane. Keby sa článok volal Prečo by antikonzervatívni liberáli nemali voliť Mikloška, tak by to malo istú logiku. Hoci mám istú pochybnosť, či sú práve prezidentské voľby tou najvhodnejšou príležitosťou na konečné zúčtovanie s konzervativizmom. V realite je však takáto póza úplne pomýlená a kontraproduktívna. Ak má Radičová uspieť v prezidentských voľbách, nevystačí s podporou tých liberálov, ktorým pri slove "konzervatívny" vyskakujú na celom tele vyrážky. Veď napokon všetky štyri strany, ktoré Radičovú podporujú, sú či už svojou skutočnou orientáciou alebo prinajmenšom začlenením do medzinárodných straníckych zoskupení konzervatívne.
Dobrý prezident
"Jeho dnešné postoje podľa nás v mnohom nezodpovedajú modernému svetu a potrebám súčasného Slovenska, nesmerujú do budúcnosti, nespájajú, ale rozdeľujú spoločnosť. Človek s takýmito názormi podľa nás, iniciátorov kampane Moja prezidentka, nemôže byť dobrým prezidentom všetkých občanov." Nuž a podľa mňa zasa áno. Mojou kandidátkou je v týchto voľbách Iveta Radičová, ale na rozdiel od iniciátorov kampane Moja prezidentka nemám ani najmenšiu pochybnosť, že František Mikloško by bol tiež dobrým prezidentom všetkých občanov.
A nemyslím si, žeby cesta k Radičovej úspechu viedla cez demagogické útoky niektorých horliveckých fanúšikov na druhého opozičného kandidáta. A platí to z jednej i druhej strany. Čo neznamená, že nie je možná kritika, vecné vymedzovanie sa, že nie je možné verejne argumentovať, prečo je ten náš kandidát lepší ako ten druhý. Problémom nie sú dvaja opoziční prezidentskí kandidáti. Nemalo by sa však pri tom zabúdať na to, že napriek nezanedbateľným rozdielom je to, čo spája priaznivcov dvoch dobrých prezidentských kandidátov, dôležitejšie ako to, čo ich rozdeľuje. Spoločný nepriateľ je niekde inde. Plíživá ficoizácia slovenskej spoločnosti je pre slovenskú demokratickú pravicu nemenej vážnou výzvou, ako bola otvorená a brutálna mečiarizácia v 90. rokoch. Ak si toho opozícia nebude vedomá, nemá šancu obstáť.
