Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka je euroskepticizmom „skeptický postoj k utvoreniu integrovaného federalizovaného európskeho štátu“. A práve stúpencom takéhoto skeptického postoja, čiže euroskeptikom sa cítim aj ja. Euroskepticizmus nie je snaha o rozpad EÚ alebo vystúpenie Slovenska z nej, ale názor na to, ako by EÚ mala vyzerať. Presvedčenie, že centralizácia zašla priďaleko. A že Únia by sa nemala zmeniť na jeden štát, ale riešiť len tie záležitosti, ktoré sú potrebné pre fungovanie spoločného trhu. Treba sa k nositeľom takýchto názorov správať, ako keby mali lepru?
Euroskeptici, nacionalisti a extrémisti
Problémom je, že euroskepticizmus sa (a nielen v našich končinách) často zamieňa za extrémizmus a nacionalizmus. Zaujímavý článok na túto tému uverejnil začiatkom roka v denníku SME Peter Morvay, podľa ktorého„euroskepticizmus a extrémizmus sa čiastočne prekrývajú, miešať ich dohromady však stiera hranice demokracie a pomáha len extrémistom.“
Na Slovensku je to viditeľné napríklad aj pri porovnaní euroskepticizmu s tým, čo v poslednom období predvádza SNS. A nemyslím teraz Rafaela Štefánika na Bradle. Priznám sa, že som trochu zbystril pozornosť, keď som zistil, že SNS si v období druhého vyhnania Jána Slotu za svoj terč po Prahe, Maďaroch a Rómoch zvolila Brusel. Obávať sa bolo zbytočné. Ich eurovolebné heslo „Byť partnermi, nie otrokmi“ je plne v línii ich predchádzajúcich výkrikov typu „Dosť bolo Prahy!“, „Maďari za Dunaj!“, „Dlhý bič a krátky dvor!, či „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Zmenili sme SNS. Hahaha.
My v OKS sa v domácej politike snažíme obhajovať princípy slobodného trhu a kritizovať socialistické tendencie. Preto keď ako kandidát na europoslanca volám po spoločnom trhu, nie po spoločnom socializme, je to len logické. Nemôžem si pomôcť, som už taký.
A konzistentne sa správajú aj v SNS. Tiež si nemôžu pomôcť. Sú už takí. Xenofóbni nacionalisti. Xenofóbny nacionalizmus nemá ale s prortrhovým euroskepticizmom nič spoločné. Bez ohľadu na to, či má ožransko-slotovskú, insitno-rafajovskú alebo fašisticko-kotlebovskú podobu. To len, aby sme v tom mali jasno.
Brusel a Moskva
Je tu však aj druhý problém. A ten je vnútri samotného euroskeptického hnutia. Časť euroskeptikov zašla vo svojom eurokriticizme tak ďaleko, že prestala vidieť rozdiel medzi Bruselom a Moskvou. Nachádzať paralely medzi súčasným eurosocializmom Bruselu a niekdajším sovietskym socializmom Moskvy nie je až také zložité. A vyzerá to efektne. Premaľovať modrú európsku vlajku na červeno a ku hviezdičkám prikresliť kosák a kladivo.
Uchádzam sa o hlasy protrhovo orientovaných euroskeptikov. Ale asi je poctivé vopred povedať, že ak si myslíte, že Brusel je Moskva, nebudem pre vás zrejme tá správna voľba. Ja si to totiž nemyslím a nebol by som dobrým reprezentantom tohto názoru v europarlamente. Som kritikom bruselského socializmu, ale rozlišujem medzi ním a totalitným režimom, v ktorom sme žili do roku 1989. Nerozlišovať medzi hocako nedokonalou a eurosocializmom zaťaženou demokraciou a totalitným komunizmom považujem za rovnako nesprávne a povrchné, ako keď niektorí euronadšenci hádžu do jedného vreca nás, protrhových euroskeptikov s xenofóbnymi nacionalistami a extrémistami.
Pravda uprostred
A nielen v súvislosti s vývojom na Ukrajine mám ešte potrebu niečo dodať. K Bruselu nevidím alternatívu ani v súčasnej Moskve Vladimíra Putina. Slovensko je a má ostať súčasťou Západu. Toho Západu, ktorého inštitucionálnym vyjadrením sú NATO a EÚ. Pri všetkých ich chybách a nedostatkoch je to iný svet než znovuožívajúci ruský imperializmus. Je to náš svet.
A nemyslím si ani to, že pravda leží kdesi uprostred medzi Moskvou a Bruselom, či Moskvou a Washingtonom. Reálne hrozí, že sa tu znovu spustí železná opona. Tento raz by sme už mali ostať na správnej strane. A nehľadať „pravdu uprostred“, ani sa nesnažiť byť mostom medzi Východom a Západom. To sú slepé uličky.
***
Ak sa Vám článok páčil, môžete ho podporiť na VYBRALI SME.
