Predstavitelia Smeru - údajnej sociálnej demokracie majú reminiscencie na niekdajších komunistických politikov takpovediac vo svojej programovej výbave. Doteraz sa však zdalo, že ide skôr komunistov reformných, spojených s rokom 1968 (Alexander Dubček), prípadne o komunistov, ktorí sa sami stali obeťou režimu teroru, ktorý budovali (Vladimír Clementis). Ani jedno, ani druhé nie je prípad Gustáva Husáka.
Husák bol podobne ako Clementis komunistickým režimom postihnutý, na rozdiel od neho však prežil. Husák bol podobne ako Dubček v roku 1968 reformným komunistom, na rozdiel od neho však úspešne otočil a ďalších 20 rokov bol najvyšším straníckym a štátnym predstaviteľom normalizačného režimu. Husák je priam stelesnením komunistickej totality. Stál pri jej začiatkoch a aktívne sa podieľal na likvidácii demokratického systému v Československu po 2. svetovej vojne. Potom bol niekoľko rokov potvrdením tézy, že revolúcia požiera vlastné deti. A celá druhá polovica trvania komunistického režimu je obdobím jeho vlády.
Úcta k rodákom je jedna vec. Stavanie pamätných tabúľ vrcholným predstaviteľom totalitného režimu, ktorý zlikvidoval politickú aj ekonomickú slobodu, nerešpektoval ľudské práva, ani demokratické princípy, prenasledoval ľudí za ich názory a vieru, je zasa niečo celkom iné. Niečo také by malo byť pre demokratických politikov neprijateľné. Bez ohľadu na to, či sa ten slávny rodák volá Tiso alebo Husák.
Starosta Dúbravky Ján Sandtner je nezávislý, ale zjavne nie nezávislý od komunistickej minulosti. V miestnom zastupiteľstve Dúbravky má väčšinu strana Smer (17 z 31 poslancov), zaráža však, že proti Husákovej tabuli hlasovalo len 5 z miestnych poslancov. Trochu málo. Zvlášť keď zoberieme do úvahy, že 9 poslancov bolo zvolených za SDKÚ-DS a 4 za koalíciu KDH-DSS. Pre históriu by bolo iste zaujímavé zaznamenať, kto ako o tejto tabuli hanby hlasoval. Mohla by to byť svojho druhu ďalšia miestna pamätihodnosť.
