A ..konečne ten okamih, naše pohľady sa stretli...no trosku sa hanbím na ňu pozerať dlhšie. Hnevám sa sám na seba..no naberám odvahu a usmejem sa na ňu. Waaaw usmieva sa tiež. Som blažený. Momentálne som asi najšťastnejší človek v tomto autobuse a modlím sa aby aj ONA mala ten istý pocit. Premýšľam o našej spoločnej budúcnosti, už mám pred očami ako spoločne na červenej sedačke popíjame presso v mojom obľúbenom klube. Asi na pol minúty som stratil duchaprítomnosť, no prebral som sa z mojej nádhernej vízie a hádžem pohľadom smerom k nej. Zamrazí ma. Už tam nieje. ODIŠLA. Moja láska tam už nieje.
Vystúpila bez toho, aby sme sa aspoň trošilinku bližšie spoznali, nemám jej číslo, ani adresu, neviem ani meno. Mám len obraz jej briliantových očí a ten mi asi bude musieť stačiť, ale len do zajtra, lebo zajtra stretnem moju ďalšiu AUTOBUSOVÚ-LÁSKU ako skoro každý deň. Acchhh tie ženy...ešte že som si zvykolJ
