Skúsenosť prvá:
Asi pred rokom ma mama požiadala, aby som zmenil niekoľko trvalých príkazov a súhlasov na inkasá. Všetko som si zapísal a vybral sa do Slovenskej sporiteľni v Piešťanoch. Pracovníčka na vstupe banky ma poslala do pokladne.
Vysvetľoval som jej, že peniaze nebudem vkladať a ani vyberať a že sa určite zmýlila keď ma posiela na priehradku, kde sa vykonávajú hotovostné operácie. Stále trvala na svojom, preto som žiadal o rozhovor s vedúcou pobočky. Bolo mi vyhovené. Dostal som sa k vedúcej, vysvetlil, že chcem odrazu vykonať veľa zmien. Vedúca si zavolala ďalšie dve pracovníčky, spolu začali vypisovať doklady pre rušenie a zadávanie trvalých príkazov.
Trochu bol problém so zakázaním doteraz dovoleného inkasa, lebo ma posielali do firmy, ktorá si platbu doteraz inkasovala, aby sa zaručila, že inkasovať viac nebude. Na môj nátlak si nakoniec dali povedať a zobrazili na monitore všetky povolené inkasá. Povedal som im, ktoré majú nechať a ktoré zrušiť. Bolo toho naozaj veľa a všetky zmeny, na ktorých intenzívne pracovali tri pracovníčky, trvali približne 50 minút.
Na záver som sa spýtal, prečo pracovníčka na vstupe ma posielala do pokladne. Veď teraz pracovali na zmenách tri pracovníčky a trvalo to skoro hodinu. V pokladni by to trvalo jednej pracovníčke aj 3 hodiny. Odpoveď bola v tom duchu, že ma pracovníčka na vstupe posielala správne, lebo je to nový dokonalejší spôsob vybavovania stránok na jednom mieste. Pokladňa je súčasne univerzálnou priehradkou.
Skúsenosť druhá:
Zavolala mi mama, že má neplatnú bankomatovú kartu a poprosila ma, aby som ju zaviezol do banky na vyzdvihnutie novej. Predchádzajúcu kartu si prevzala sama, ale teraz nemohla, nakoľko týždeň predtým spadla na pohyblivých schodoch v Piešťanskom Priori a zlomila si pravú ruku. Povedal som, že zaveziem, ale pre istotu som zavolal do banky či je platobná karta pripravená. Dobre že som zavolal.
Karty sa už v banke nepreberajú, ale sú doručované poštou s jeden až dvojmesačným predstihom. Akciu som zrušil a požiadal mamu, aby mi nachystala všetku poštu z banky za posledný polrok. Pošta z banky bola vzorne odložená, bolo jej veľa, ale karty nebolo. Nasledoval ďalší telefonát s informáciou, že platobná karta neprišla.
Odpoveď z banky bola strohá, musí sa podať žiadosť o znovu vydanie karty. Povedal som, že v poriadku, že sa o chvíľu sa zastavím v banke. Pracovníčka ma stopla, že musí prísť oprávnená osoba. Nepomohlo ani to, že mám disponibilne právo v plnom rozsahu. Okrem osobnej prítomnosti mamy odrazu požadovali jej podpis na žiadosti o znovu vydanie nedoručenej karty.
Lenže mama v prstoch neudržala ani pero, nieto podpísať sa. Nastala patová situácia. Pracovníčka banky si trvala na svojom, že musí prísť mama a ona musí žiadosť pred nimi podpísať. Vysvetlil som, že doviesť ju môžem, ústny pokyn vydať môže, ale podpísať sa momentálne nedokáže.
Pracovníčka banky opakovala, že musí a musí podpísať, inak sa nedá a nepomôže mi ani notárska zápisnica, ktorú dokáže vyhotoviť notár na základe overenia totožnosti a ústneho výroku. Riadne som sa nahneval a pracovníčke na druhom konci telefóny povedal, čo si myslím. Rázne som povedal, že je to ich chyba, že platobná karta nebola doručená a oni sa majú v prvom rade starať o nápravu a poskytnutie už zaplatenej služby.
Na to som dostal odporúčanie reklamovať službu u Slovenskej Pošty, či im niekde obálka s kartou nevisí. Keďže s reklamáciami u Slovenskej Pošty nejaké skúsenosti mám a Slovenská Pošta promptne reagovala na moje podnety, požiadal som banku o číslo doporučenej zásielky a názov pošty odkiaľ karta bola odoslaná. Odpoveď mi vyrazila dych. Podacie číslo neexistuje a platobná karta bola poslaná obyčajnou nedoporučenou poštou a z Rakúska. To ma vytočilo poriadne. Adekvátne som zvýšil hlas. Nakoľko pracujem v oblasti počítačovej bezpečnosti,viem, že si stačí opísať číslo karty a následne robiť transakcie cez internet. Pracovníčka banky sa ma snažila upokojiť a povedala, že obálka nebola označená a navrhla mi riešenie: nech požiadam ja o vydanie novej karty na svoje meno a kartu mame požičiam. Mal som toho naozaj dosť a telefonát radšej ukončil.
Z celého rozhovoru som sa dozvedel len jednu jedinú hodnotnú informáciu a to, že karta bola v neoznačenej obálke odoslaná z Rakúska. Opýtal mamy, kam dáva nevyžiadané reklamné zásielky. Odpoveď bola na balkón medzi staré noviny. Prehľadal som celu kopu a na našiel tri obálky. Dve boli reklamné, ale v tretej, bola stratená platobná karta. Zašiel som do najbližšieho bankomatu. Karta fungovala a funguje dodnes.
Skúsenosť tretia:
V Slovenskej sporiteľni v Piešťanoch mám účet aj ja. Síce som ho už niekoľko rokov nepoužil ale poplatky platím. Nakoľko sa zvýšili na 42 Sk mesačne a pravdepodobne pôjdu hore, rozhodol som sa požiadať o záverečný výpis na požiadanie a účet zrušiť.
Pracovníčka na vstupe do banky ma poslala ako obvykle do pokladne. Keďže som chcel len dve jednoduché veci, rozhodol som sa nedovolávať vedúcej pobočky.
Do pokladne som sa dostal behom dvoch minút čakania. Výpis na požiadanie trval päť minút, ale zo zrušením účtu začali byť problémy. Hoci som celý rok nevykonal jedinú operáciu a k účtu nemám aktívnu kartu, zrušiť ho nedokázali. Pracovníčka z pokladne odišla poradiť sa, ďalší klienti, ktorí chceli len hotovosť vložiť alebo vybrať nervozne postávali okolo. Niektorí to po polhodine vzdali a odišli. Ja som začal hľadať stoličku, ktorú by som si mohol zobrať a pri pokladni na nej sedieť. Vtedy som si uvedomil zásadnú chyby, že som sa hneď pri vstupe do banky nedožadoval vedúcej pobočky. Nakoniec mi bolo oznámené, že účet sa nedá zrušiť, lebo v dávnych dobách som zriadil študentský účet, ktorý sa neskôr síce osamostatnil, ale v systéme ich majú nejako spriahnuté a môj účet sa im zrušiť nedá, pokiaľ bude ten druhý existovať. Asi po 40 minútach som odchádzal od pokladne unavený od státia a bez zrušenia účtu.
Skúsenosť štvrtá:
Zašiel som na kávu do najbližšej reštaurácie a pozorne si preštudoval výpis z účtu. Je tam položka, ktorú som nerealizoval. Ide o hodnotu okolo 100 Sk. Rozhodol som sa nereklamovať ju, nakoľko stratu času a nervov si cením na podstatne vyššiu sumu, než akú možno môžem dostať pri akceptovaní reklamácie.
Záver:
Ak chcete v Slovenskej sporiteľni vybaviť niečo, čo nie je úplne bežné, tak si nezabudnite so sebou zobrať stoličku. Pošlú vás k pokladni, pardon k univerzálnej priehradke, kde sa nedá posadiť. Ak chcete vybaviť dve alebo viac veci, odporúčam zobrať si lehátko a vlastnú bezpečnostnú službu, ktorá vás bude chrániť pred ďalšími klientami, ktorí budú chcieť zrealizovať bežnú pokladničnú operáciu.
Aby som nezabudol, ďakujem všetkým pracovníkom Priora v Piešťanoch, ktorí mojej mame pomohli a zavolali záchranku. Obzvlášť si cením to, že zavolali aj mne na mobil a informovali ma, o tom čo sa mame stalo. Žiaden zákon a ani interný predpis im takúto povinnosť neukladá. Konali tak zo svojej vôle, na svoje náklady, za čo im patrí moja vďaka. Pre všetkých mám potešujúcu informáciu. Kosť sa zrástla, lekári fixáciu ruky ukončili v stredu a od pondelka má mama začať chodiť na rehabilitáciu a určite mi namiesto behania po pohyblivých schodochbude písať pokyny na nákup.
