Keď som chodil do základnej školy, tak mojou záľubou bolo aj raketové modelárstvo. Vtedy nebol problém kúpiť raketové motorčeky, z ZVS Dubnica nad Váhom. Nebol problém zostrojiť raketu, teda okrem doprosenia sa niekoho, aby vysústružil špic rakety z ľahkého materialu. Čo robilo problém, bolo odmerať ako vysoko vyletí.
Robili sme to tak, že zo vzdialenosti 100 metrov od štartu sme na statíve fotoaparátu merali uhol ako vysoko vyletí, za predpokladu, že letí kolmo hore. Namerané hodnoty zvyčajne boli od 60 do 80 stupňov. Problém bol ten, že výslednú výšku sme nevedeli matematicky vypočítať a robili sme to len grafickým riešením. Nakreslila sa os X na ňu sa nanieslo 100 mm. Z tohto miesta sa nakreslila čiara pod nameraným uhlom a z miesta preťatia osi Y, sme vedeli výšku.
Raz som sa v škole pýtal spolužiaka, ktorý bol veľmi dobý v matematike, že keď viem nakresliť trojuholník, tak by sa mala dať aj nejako vypočítať jeho výška. Vtedy sme poznali akurát Pytagorovu vetu a netušili nič o trigonometrickej funkcii tangens. Lenže do debaty sa nám zmiešal aj ďalší spolužiak, ktorý sa pýtal čo robíme.
Celuloidové trojuholníkové pravítko som postavil na stôl a povedal. Tu je pravý uhol, viem veľkosť uhla dole, viem, že základňa má dĺžku sto metrov a potrebujem vypočítať jeho výšku.
Reakcia spolužiaka bola zvláštna, najprv zostal zarazený akoby sa blížil záchvat megalofóbie a potom vyhlásil niečo v tom duchu, že sme somári, lebo tak veľký trojuholník predsa nemôže existovať.
Odvtedy volám takéto správanie, keď niekto pre ľubovoľné zábrany si nedokáže alebo nechce niečo predstaviť, ako syndróm veľkého trojuholníka.
Počas strednej školy doniesol spolužiak od otca z Kuvajtu Sinclair. Sinclair bol prvý domáci počítač, ktorý mal výstup na obrazovku televízora a okrem textového módu vedel kresliť aj jednoduchú grafiku. Jeden z prvých programov, ktorý sme podľa cudzieho vzoru spravili bola hra život. Vlastne to nebola hra, bol to veľmi zjednodušený simulátor života s jednoducho definovanými pravidlami.
Život prebiehal dvojrozmerne, bol to ako štvorčekový papier, do ktorého sme nakreslili ľubovoľný obrazec. Čo štvorček to jeden prvok života. Druhá generácia už vyzerala inak ako prvá. Nový život vznikali podľa konkrétnych zadefinovaných pravidiel medzi existujúcimi štvorčekmi plus na susedných štvorčekoch, pričom predchádzajúca generácia zanikla vznikom novej. Takto sa vytvárali na obrazovke najrôznejšie obrazce. Živá plocha sa zväčšovala, zmenšovala, chodila po obrazovke sem a tam, niekedy zanikla a niekedy, čo bola záruka života vytvorila nekonečný cyklus. Dnes je takýchto programov na internete veľa a patrí to ku klasike.
Keď sme sa dostali k výkonnejším počítačom, tak sme vyskúšali tento program zdokonaliť. Spravili sme nie jedno ale dvojpohlavné bunky. V predchádzajúcom programe bola jedna generácia jeden krok. Spravili sme až 99 krokov životnosti bunky vymýšľali rôzne pravidlá a na záver prešli z 2D modelu na 3D model.
Keď sme sa hry nasýtili, padla otázka čo ďalej, čo keď budú výkonnejšie počítače. Napadlo nás zadefinovať elementárne častice, fyziku a zadať ako základ množstvo roztrúseného prachu, z ktorého vznikla slnečná sústava a pozerať čo sa bude diať.
Vtedy sme dostali nápady, že v takom simulátore by mohol vzniknúť aj život podobný tomu nášmu, prečo podobný, taký istý. Nápady naberali na obrátkach. Veď keď v simulátore vzniknú inteligentné bytosti tak môžme pozorovať, čo budú robiť, čo si budú myslieť, napríklad aj o bohu, ktorý stvoril ich svet, teda o nás.
Vedeli sme, že v takto vytvorenom svete nebudú mať šancu zistiť, že niečo okrem ich sveta existuje a ani ako vznikol ich svet, teda pokiaľ im to nepovieme. Napadlo nás, že môžeme do ich sveta zvonku, pre nich nepochopiteľne individuálne zasahovať. Jednoducho môžme spraviť reálnou aj tú najnereálnejšiu vec.
Krátko na to nás napadla otázka, ktorá zákonite musela prísť. Čo keď aj my sme v nejakom takomto simulátore a na nás sa pozerá boh, ktorý stvoril náš svet.
Nastalo ticho, každý chvíľu rozmýšľal a domýšľal dôsledky tohto zistenia, našťastie len u jedného sa objavil syndróm veľkého trojuholníka a zakončil debatu slovami, veď tak veľký počítač predsa nemôže existovať.
