Dnešná búrka ma zastihla v Piešťanoch. Zbadal som ako sa strom pri ceste nebezpečne nakláňa. Na brzdenie už času nebolo, tak som pridal. V tom momente sa ozvalo prásk a koruna stromu začala padať. Nikdy som očami tak netlačil otáčkomer do červeného poľa a súčasne sa pozeral na padajúcu korunu stromu. Trvalo to celú večnosť. Koruna stromu padala ako v spomalenom filme, otáčky motora lenivo stúpali (pritom mám výkon motora cez 100 koní) hlas v rádiu odrazu nezrozumiteľne pomaly huhlal. Uvedomoval som si čo nastane keď schytám hornú časť stromu do čelného skla. Teraz, ako aj pri podobných zážitkoch v minulosti, sa mi objavil film života. Okamžite naskakuje adrenalín na maximálne hodnoty a zostáva možnosť iba čakať. Hoci čakanie trvalo len zlomky sekúnd, mal som pocit, že trvalo strašne dlho.
Našťastie som bol rýchlejší ako padajúca koruna stromu. Skončila s veľkým rachotom tesne za mnou. Keď na ďalšej ulici pred mnou padol iný strom, už som to bral s rezervou, navyše nakoniec skončil mimo cesty. Auto som odstavil tam kde nie je moc stromov a pokračoval k mame peši.
Asi 5 metrov pred mnou zleteli na chodník veľké haluze z ďalšieho stromu, chodec idúci vedľa mna zalapal po dychu a zostal stáť. Ja som to už bral ako samozrejmosť a pokračoval krížom cez trávnik, pritom som trochu ľutoval, že som v aute nezapol kameru.
Schoval som sa do vchodu, konečne zapol kameru, začal snímať vysoký topoľ, ktorý sa nebezpečne knísal zo strany na stranu a odlietali z neho drobné haluze. Vtedy sa ozvalo ďalšie prásk. Kadiaľ som išiel pred 5 sekundami, padala časť koruny stromu. Ihneď som kameru otočil a pád stihol na ňu zachytil. Vtedy som si povedal, že dnes 4x stačilo a pobral sa k mame na návštevu.
Mama práve telefonovala s mojou sestrou a po chvíle mi ju odovzdala. Po prvej mojej vete sa sestra spýtala: Čo sa stalo, že máš hlas plný adrenalínu? Ale nič, len behom chvíle ma mňa skoro 4x niečo spadlo ...
Obr. 1. Video pádu a video po búrke.
Cesta do Bratislavy bola doplnené o ďalšie prekvapenie, tento krát o príjemné. V spätnom zrkadle som zbadal dúhu a pred sebou ďalšiu. Pritom slnko už zapadlo. Pri pohľade z odpočívadla bolo zrejme, že nie sú dve dúhy, ale jedna v obrovskom oblúku.
Obr. 2. Začiatok dúhy.
Takéto úkazy sa nedejú často. Slnko svietilo zospodu na výškovú oblačnosť a odtiaľ odrazom sa vytváral tento nevšedný úkaz.
Obr. 3. Po západe slnka.
Teraz s odstupom času rozmýšľam, koľko tých životov ešte mám.
