Je len málo ľudí ktorí sa snažia tento stav zmeniť, ale ich možnosti sú obmedzené a výsledný efekt minimalizovaný práve tou väčšinou, ktorá si na zavadzanie, klamstvo a podvody si už zvykla alebo nechápe, že ide práve o takéto konanie.
Včera som sa zastavil v Ikea a okrem nákupu drobností ma pri vchode nalákala reštaurácia svojou ponukou. Išlo o grilovaný hermelín s brusnicou omáčkou a slušnou porciou zemiakov za 2,49 Euro.
Obr. 1. Ponúkaná porcia v Ikea za 2,49 €. Taká istá ponuka je aj na webe Ikea .
Keď pri pulte som dostal jedlo na tanieri, hneď som reklamoval, množstvo zemiakov, s tým že na ponuke za uvedenú cenu je tých zemiakov podstatne viac. Odpoveď bola taká, že zemiakov má byť 150 gramov a toľko aj je. Keďže som si nepamätal ponuku do detailu, domnieval som sa, že veľkosť porcie v gramoch som prehliadol.
Obr. 2. Skutočná porcia v Ikea.
Predpokladal som, že na bločku z pokladne bude uvedená gramáž 150 gramov (ako býva napríklad pri vážených šalátoch), lenže nebola, je tam uvedené "zemiaky 1 kus". Takže v princípe môžem byť rád, že som nedostal len jeden zemiak ale až 4 a pol. To že som mal dostať jednu porciu zemiakov podľa vyobrazenia, to neakceptujú.
Obr. 3. Bločik z registračnej pokladne. Zemiaky 1 ks 0,80 €
Podľa mňa ide o klasický príklad zavádzania s tým, že zákazníkovi sa ponúkne vyobrazená porcia za konkrétnu cenu, ktorá ho so zaujímavou pravdepodobnosťou zaujme. Zákazník zaplatí danú cenu, ale dostanie iné množstvo, ktoré je definovane len v nejakých interných predpisoch, o ktorých vie len obsluha, ktoré sú pre zákazníka pre kúpou nedostupné.
Prečo Ikea to tak robí? Veď by stačilo od fotografovať reálnu porciu za danú cenu, lenže zavádzanie sa jej oplatí, vďaka nemu si naláka väčší počet zákazníkov, aspoň prvý krát.
Na tejto skúsenosti ma viac zarazila iná vec než samotné zavádzanie Ikea. Keď som si pri stole jedlo na tanieri odfotografoval, spolusediaci mi povedali, že veľkosť porcie je určite v poriadku lebo aj ostatní, ktorí majú zemiaky majú takú istú porciu. Čiže podľa nich, keď ostatní stav akceptujú, tak určite je takýto stav správny.
Problém je ten, že zavádzane, klamstvo a podvod sa stali štandardom, nielen u podnikateľov, verejnosti, ale aj zákonodarcov.Do čoho človek len zarypne, tam narazí na problém s nedomyslenými zákonmi, šlendriánskou prácou najmä ľudí na riadiacej úrovni, zavádzaním a manipuláciou verejnosti, kartelovými dohodami povýšených na právne predpisy, legalizovanými podvodmi schovanými za rozhodnutia kolektívnych orgánov a na druhej strane s častou a čim ďalej rozširujúcou sa rezignáciou na tento stav.
Napríklad náš štát tvrdí, že na zdravotnú starostlivosť strháva pracujúcim len 4% z toho čo zarobia. Väčšina pracujúcich tomu verí. Niektorí síce vedia, že zamestnávateľ platí aj nejaké odvody akože za seba, aj keď nemá nárok na poistné plnenie z nich, ale to pracujúcim nevadí, veď nech zamestnávateľplatí, najmä keď okráda tak, ako napríklad v predchádzajúcom prípade.
Pracujúci v takomto názore zotrvajú, ale len do času, kým nemajú iný príjem. Keď im príde niekoľko Euro dividend z kupónovej privatizácie, alebo vyhrajú v spotrebiteľskej súťaži, pripadne si zarobia niečo mimo pracovného pomeru ap., vtedy zistia, že štát na zdravotné poistenie nechce 4% ale už 14%. Až vtedy pochopia, že mzdy sú len administratívne znížené práve od odvody, ktoré platia zamestnávatelia. Keďže vačšina zamestanných iné prijny nemá, tak k tomtuto poznaniu sa nikdy nedopracuje.
Prečo štát to tak robí? Veď by stačilo aby jediným predpisom preniesli od prvého januára platenie odvodov na zamestnancov vo všetkých prípadoch a bolo by jedno či peniaze občania získajú od zamestnávateľa formou mzdy alebo z iného zdroje mimo zamestnaneckého pomeru. Aby na tejto zmene nikto neškodoval a ani nezarobil, tak súčasťou zmeny by bol k tomu istému dňu aj administratívny prepočet terajšej hrubej mzdy na nákladovú mzdu.
Prečo štát takúto jednoduchú úpravu predpisov doteraz nespravil? Preto lebo potrebuje ľudí manipulovať. Veď pracujúci sú oveľa spokojnejší keď počujú, že zo svojej aktuálnej hrubej mzdy sú strhávane na zdravotnú starostlivosť len 4 percenta a nie až 14 percent z nejakej vyššej mzdy.
Len málokedy sa podarí dosiahnuť zmenu zo zavádzania a podvodov na pravdivý stav. Čo si pamätám naposledy sa to podarilo, pri zákone 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Kde prax bola taká, že zákazníkov sa lákalo na nízke úroky a kdesi vo všeobecných podmienkach po viacnásobnom odkaze boli skryté poplatky, ktoré úrok aj niekoľko násobne prevýšii.
Preto sa pri poskytovaní pôžičiek zadefinovala povinnosť uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá vyjadruje ročné preplatenie pôžičky jednoduchým, ľahko porovnateľným a kontrolovateľným spôsobom.
Ak poskytovateľ pôžičky v zmluve RPMN neuvedie, alebo uvedeie ale nepravdivo, v neprospech zákazníka, tak sa poskytnutá pôžička považuje za bezúročnú a bez poplatkov §11 129/210 Z.z.
Takáto jednoduchá a zrozumiteľná definícia spôsobila na trhu pôžičiek priam zázraky. Poskytovatelia pôžičiek už pôžičku bez RPMN ani neponúkajú a nieto, že by ju do zmluvy nedali. Každý, kto má čo len minimálnu finančnú gramotnosť, vie pred uzatvorením zmluvy, ktorá pôžička od koho, koľko ho bude pri splácaní stáť.
Záver:
Práve zo zákona 129/2010 Z.z. by si Národná rada mala zobrať príklad a upraviť tak aj iné zákony.
Aby zákazník dostal taký tovar aký je v ponuke vyobrazený a ak dodaný tovar vrátane jedla sa nebude s vyobrazením tovarom v merateľných hodnotách zhodovať (napríklad gramáž, objem) a bude to v neprospech zákazníka, tak tovar bude dodaný bezplatne.
To isté treba spariť aj pri odvodoch, aby ich platil len ten, kto je nimi poistený a keď ide o príjmy s ktorých sa konkrétne odvody platia, aby percento odvodov bolo rovnaké, či je občan zamestnancom alebo k peniazom prišiel inak (slobodné povolanie, živnosť, výhra, dividendy).
Skutočne ide len o administratívnu úpravu bez finančných nárokov s cieľom prestať najmä pracujúcich v pracovnom pomere zavádzať a sprehľadniť a zjednodušiť celú mzdovú agendu.
