Bola jar, v Bruseli ako vždy dážď, takže som sa na pár dní vybral na juh. Pôvodný plán bolo vnútrozemie Provensálska. Ale z Marseille, cez ktoré som letel, je to rovnako blízko aj na zaujímavé miesta na pobreží. Nakoniec ma zlákala vidina kúpania. Vybral som si tri miesta, cez ktoré som putoval.
Cassis
Toto ležérne si žijúce mestečko s pekným prístavom, nad ktorým sa vypína hrad, je iba polhodinu cesty vlakom z Marseille. Po prílete som teda Marseille ani nevidel, odviezol som sa na železničnú stanicu a potom do Cassis. Lákalo ma aj susedné mestečko La Ciotat, inak jedno z dejísk zrodenia filmu (slávny príchod vlaku na stanicu Lumièrovci filmovali práve tam). Ale vraj Cassis je o niečo krajšie a hlavne leží priamo na hranici národného parku.
Nuž mestečko je príjemné. Večera pri temnom mori, keď vám nad hlavou svieti spomínaný hrad (je na veľmi strmom kopci na špičke podkovy zálivu), fajn. Ale výhodou Cassis je naozaj hlavne to, že to máte na skok od krásneho zalesneného kusu pobrežia, do ktorého sa vrývajú calanques, úzke fjordovité zálivy. Prvý je Port Miou, ktorý slúži ako prístav jácht. Nádherný pohľad na desiatky sťažnov vyčnievajúcich ponad vrcholky borovíc. Ďalší záliv je Port Pin. V jeho špičke je maličká piesková pláž, ale skákať do vody sa dá aj zo skál. Ja som sa naprvýkrát týmto zálivom nedal zlákať, pretože som nutne chcel pokračovať ďalej a vidieť čo najskôr najslávnejšiu calanque, Calanque d'En-vau. Dá sa tam ísť aj kratšou cestou vnútrozemím, ale oveľa lepšie je pri troche kondičky (tú treba, bol máj, teplota vzduchu okolo 30 stupňov, a dosť strmé stúpanie) ísť chodníkom kopírujúcim pobrežie. Vyvedie vás až na vrchol brala, z ktorého dole vidíte spomínaný záliv: dve biele takmer kolmo dole smerujúce steny, sem tam nejaká borovica a kdesi naspodu majestátne pokojná hladina zálivu, s krásnou plážou.
Cestou naspäť som sa okúpal aj v spomínanom Port Pin. Nádherné skaly, naozaj tyrkysová voda, zelené rozvoňiavajúce borovice - úplný gýč. Nádherný.
Pravda, výhoda bola, že som prišiel tesne pred sezónou. Po prvé, počas sezóny je vraj aj Cassis a okolie mimoriadne preplnené. Po druhé, cez leto bývajú práve tie krásne miesta uzavreté, kvôli nebezpečiu lesných požiarov. Takže, prísť treba v máji!
Ostrov Porquerolles
Asi tak uprostred cesty z Marseille do St. Tropez sú kúsok od pobrežia tri ostrovy, Iles d'Or, alebo Zlaté ostrovy. Najbližšie k pevnine je Porquerolles. Ubytovanie na ňom je poriadne drahé, preto som si ako základňu vybral najbližšie mesto na pevnine, Hyères. Ide, mimochodom, o vôbec prvé turistické centrum pobrežia. V 19. storočí sem chodili rôzni aristokrati, napríklad kráľovná Viktória. To bolo ešte v období, keď sa k moru chodilo dýchať vzduch. Hyères je položené na svahu dosť ďaleko od samotného pobrežia, takže neskôr ho ďaleko, ďaleko vo význame predbehli letoviská ako Cannes či St. Tropez. Dnes žije Hyères z veľkej časti z exportu paliem, je, tuším, ich najväčším vývozcom na svete. Môj nerozlučný Rough Guide píše, že veľa paliem zdobiacich paláce kdesi v Perzskom zálive pochádza vlastne zo škôlok v Hyères.
No a potom je tu stále tá turistika. Bohužiaľ, pobrežie pod Hyères zdobia neveľmi podarené kockaté hotely. Je ichveľa, Hyères je mimoriadne rozložitá konurbácia. Samotné centrum mesta si zachovalo starobylý ráz, úzkymi uličkami prípomína skôr talianske mestá. Plagátové predstavy luxusného Azúrového pobrežia ovšem dostanú zabrať, lebo ulice sú dosť zafúľané a žije tu pomerne veľa arabských imigrantov. Ale po chvíli si človek zvykne a uzná, že ulice majú pomerne čarovnú atmosféru.
No, ale aby som prešiel k tomu hlavnému. Z Hyères chodí trajekt na Porquerolles. Cesta mestským autobusom do príslušného prístavu trvá skoro hodinu, plavba potom ani nie pol.
Porequerolles je malý zázrak. V prístave nespadnete hneď na zadok, to nie. Nie sú tu žiadne dramatické útesy, stohy starobylých prístavných budov. Ale keď sa vydáte na prechádzku ostrovom, zrazu ste uprostred veľmi príjemnej prírody. Pobrežie lemuje niekoľko priemerných pláží (pri mojej návšteve bolo kvôli vetru príliš zima, kúpať sa nedalo). Tie si pozriete a vydáte sa objavovať vnútrozemie. Prstenec lesného porastu, ktorý ostrov obopína, vovnútri na veľkých plochách vypĺňajú vinohrady. Pohľad z najvyššieho vrchu na ostrove je bizarný a krásny zároveň: nádherné rozsiahle vinohrady, lemované veľmi hustými lesmi a všade naokolo more, ale aké! bože, tyrkysové, tyrkysové, tyrkysové more.
Le Croix Valmer
Ráno som ešte váhal. Autobus, na ktorý som nastúpil, bola linka Hyères-St. Tropez. Pustiť sa až do St. Tropez? Tam, kde nesmrteľný žandár kedysi naháňal nudistov a bojoval s mimozemšťanmi? Cestou by som si navyše pozrel dedinku Ramatuelle, kde je pochovaná ďalšia legenda francúzskeho filmu, Gérard Philipe.
Ale nakoniec som sa rozhodol ostať pri pôvodnom pláne. Rough Guide varoval, že St. Tropez je také skomercializované, že veľa ľudí jednoducho utrpí šok, aj keď sú na všeličo pripravení. Previezol som sa popri zopár pekných zálivoch, zopár mimoriadne nudných a nie práve vkusne postavených letovískách a vystúpil som uprostred viníc nie v danom mestečku, ale na druhom konci polostrova St. Tropez, v dedinke La Croix Valmer. Dva kilometre som šlapal medzi vinohradmi, ktorých hranice lemujú záhony oleandrov. Pekná prechádzka, škoda, že po asfaltke. Áut našťastie nebolo veľmi veľa.
Prvé dve pláže, na ktoré som prišiel, neboli nič extra. Potom som objavil zlatistý kus piesku (za ním plot z rákosia a za tým ďalšie vinohrady). Na dlhom, dlhom pobreží sa tých pár stovák turistov ľahko stratilo, takže hustota bola tak jedna deka s ľudmi každých dvadsať metrov. More - opäť úplná farebná rozprávka. Ani po štyroch hodinách sa mi nechcelo preč, ale neskoršie spoje by ma do Marseille dostali až niekedy pred polnocou, a to už bolo naozaj neskoro, vzhľadom na to, že som ešte musel nájsť svoj hotel.
Záver
V Marseille mi v objednanom hoteli aj tak oznámili, že majú „surbooking", ako znel ten rozkošný franko-anglický výraz a že ma teda ubytujú v inom hoteli, ale ako kompenzáciu vyššej kategórie. (Presnejšie, môj nový hotel mal tri hviezdičky. Francúzi sú na hviezdičkovanie relatívne prísni, takže trojhviezdičkové hoteli vám niekedy poskytnú štandard, aký majú v iných krajinách pod štyrmi hviezdičkami).
Hotel mal byť navyše v o niečo lepšej štvrti. Tak som sa tam metrom vybral. Marseille je mimoriadne špinavé, zanedbané mesto. V metre sú všetky okná - a myslím tým naozaj VŠETKY - doškrabané nožom. Inde majú sprejerov, v Marseille škrabú writeri do okien metra.
O niečo lepšia štvrť ešte stále vyzerala pomerne depresívne. Keď mi navyše chlapík na recepcii ukázal dvere mojej izby - hneď vo vstupnej hale, rovno za recepciou, čiže na prízemí, s oknom do ulice - skoro som po ňom šmaril tašku.
Môj Rough Guide hovoril, Marseille je všelijaké len nie pekné. Svätá pravda. Ale zároveň spomínal srdečnosť miestnych ľudí a určitú vitalitu tohto druhého najväčšieho francúzskeho mesta, ktorá priťahuje prekvapivé davy turistov zo severu. Recepčný mi priateľsky povedal, že si môžem ísť pohľadať aj iný hotel (oni inú izbu voľnú nemajú), ale že sotva dačo nájdem. Nafučaný som si zložil veci. Izba aspoň naozaj mala očakávaný štandard, pomerne veľká, s veľkou kúpeľňou. Ako som neskôr zistil, ani okno pri chodníku nebol veľký problém, lebo to bola mimoriadne tichá ulica. Išiel som sa pozrieť do prístavu.
V Európe asi ťažko nájdete mesto, ktoré by sa Marseille podobalo. Mesto, kde tie najdrahšie reštaurácie strieda ulica so štetkami. Na jednej strane podniky, kde miestna pochúťka, polievka bouillabaisse, stojí aj 50 eúr, a vyslovene pár krokov od nich sedia na chodníku chudobní imigranti a chytajú si zo špinavých vôd prístavu ryby. Bohatí Parížania sa miešajú v dave s miestnymi výrastkami. Monsieur, monsieur, zakričal na mňa jeden z takejto skupinky, sediacej na rohu, otočil som sa k skupinke a jeden z chalanov si z poklopca vybral oné a ukázal mi ho a všetci sa rozrehotali. Drahé jachty a naokolo kopa domov, ktoré neboli namaľované už pekných pár rokov. V prístave hotel, mimochodom, podľa sprievodcu nie práve lacný, a na prvom poschodí, priamo pod izbami, obrovský nočný klub s oknami dokorán - nie taký ten techno a house, ale skôr arabsko-latino-džezový, ale s hudbou naozaj na plné obrátky. Čo hostia v tom hoteli robia, nechcem vedieť, ale spať celkom určite nespia.
A v zásade, keď sa človek trochu prispôsobí tomu bláznovstvu, možno naozaj konštatovať, že mesto má, svojím spôsobom, pomerne priateľskú tvár. Predavačka vo fastfoode sa ku mne správala nezvyčajne milo, vyhadzovači pred klubmi mali široké úsmevy, ešte aj tie štetky vyzerali akési veselé.
Prvú hodinu chodenia po Marseille som sa čudoval, ako niekto môže v niečom takomto hnusnom bývať a hovoril som si, že ak by ma niekto, čisto hypoteticky, mal možnosť prinútiť, aby som tu päť rokov býval, celkom určite by som sa radšej zastrelil.
Ale na druhý deň ráno, keď som sa z autobusovej stanice pozeral dole na toto škaredé mesto (baby obsluhujúce v hoteli pri raňajkách boli, znova, také akési spontánne milé), povedal som si „no, možno by som Marseille ešte aj celkom rád niekedy na chvíľu videl".
Bŕr, ale iba na chvíľu.
A to je, milé deti, na tento rok posledný cestovateľský príbeh. Azúrové pobrežie rozhodne na návštevu odporúčam. Treba však veľmi opatrne vyberať. Medzi skvostnými miestami za posledných pár desaťročí vyrástla aj kopa nie práve príťažlivej zástavby, takže na vidiek ako zo série o žandároch alebo z filmu A boh stvoril ženu väčšinou zabudnite. Ale ak navštívite tie tri miesta, ktoré som opísal, budete mať trochu predstavu o tom, ako čarovne muselo kedysi celé pobrežie vyzerať. Samozrejme, je to zároveň Francúzsko, s nádherným jazykom, šarmantnými Francúzkami a úžasným vínom.
