Takéto krátkodobé pohyby v ukazovateli bohatstva krajín sú obľúbenou témou diskusií o tom, aký ekonomický a sociálny model je „najlepší". V 80-tych rokoch japonské firmy začali vo veľkom nakupovať kontrolné balíky amerických firiem. Bublina realitného trhu v krajine vychádzajúceho slnka narástla do takých rozmerov, že pôda pod cisárskym palácom mala hodnotu ako polovica Kalifornie.
Komentátori sa rozplývali v úvahách nad tým, že „japonský model" rozvoja je to jediné, čo stojí za napodobenie. Geniálne riadenie hospodárstva všemocným ministerstvom priemyslu a obchodu MITI, dlhodobá lojalita firiem voči zamestnancom a naopak - ak sa chceme mať dobre, musíme napodobniť Japoncov!
V 90-tych rokoch sa však Japonsko dostalo do dlhotrvajúcej recesie. V tej boli začiatkom dekády aj Spojené štáty. Tie sa ale pomerne rýchlo pozviechali a v roku 2000 boli zase ony modelom pre svet. Markantne nižšia nezamestnanosť ako v Európe, vysoké HDP, a vďaka boomu akciových trhov všade samí noví milionári. Berme si príklad z Američanov!
Americké problémy
Údery prišli dva, v dlhých rozostupoch. Najprv spľasnutie bubliny rôznych „hi-tech" a „internetových" akcií po roku 2000. Americké hospodárstvo však vcelku slušne napredovalo ďalej. Jednak malo naozaj slušný naskok v špičkových technológiách, jednak má Amerika ako najväčšia ekonomika sveta kopu zvláštnych výhod, z ktorých hojne využívala najmä výsadné postavenie dolára vo svetovej ekonomike. USA dlhodobo existovali s takým schodkom bežného účtu, aký by si žiadna iná krajina nemohla dovoliť (1).
Dnes však začínajú byť trhy zaplavené voľnými dolármi dosť nervózne. To po prvé. Po druhé, niektoré z krajín, ktoré sú najväčšími nákupcami amerického krátkodobého vládneho dlhu, sú pomerne nevypočitateľné. Najväčším držiteľom pokladničných poukážok amerického ministerstva financií je Japonsko, tam je to v poriadku. Druhým je však Čína, ktorá pred týždňom oznámila, že sa ide snažiť o zníženie svojho hospodárskeho rastu. Povedal to najvyšší štátny predstaviteľ niekoľko dní po tom, ako sprísnenie režimu akciového trhu v dôsledku opatrení čínskej vlády spustenilo vyberania ziskov a prepad všetkých hlavných akciových trhov.
Významným držiteľom dolárových cenných papierov (nielen v centrálnej banke, ale aj v podnikateľskom sektore, na ktorý má však ľahké páky vláda) je Rusko. Ruská vláda nemá nijaký záujem na destabilizácii finančných trhov, naopak, prezident navádza ruskú podnikateľskú špičku na cieľavedomejšie využívanie trhov na expanziu ruského kapitálu. A naopak, vláda systematicky priťahuje zahraničný kapitál a integruje záujmy vplyvných západných kruhov so záujmami ruskej expanzie. Tieto ťahy sú, pravda, v dennej tlači prehlušené správami o agresívnych ťahoch ruskej vlády smerom k získaniu plnej kontroly nad nerastným bohatstvom krajiny (pohrozenie odňatím licencií západným spoločnostiam v dôsledku nerešpektovania ochrany životného prostredia či nenapĺňania ťažobných kôt vedie k tomu, že tieto spoločnosti potom „dobrovoľne" predajú kontrolný balík Gazpromu). Ale to je vedľajšie.
Ruská vláda chce finančné trhy využívať. Lenže vo svoj prospech a americká vláda sa nemôže spoliehať na benevolentný prístup Rusov k nafukovaniu dolárovej bubliny.
K tomu treba prirátať fakt, že veľké časti amerického priemyslu, najmä toho „starého", majú značné problémy. Už niekoľko týžňov sa špekuluje o tom, kto kúpi Chrysler, ktorý sa pre Nemcov ukázal ako nie veľmi dobrá investícia, takže ho ponúkajú na predaj. Navyše sa šepká o tom, že niektorá z amerických automobiliek (hovorí sa napríklad o Renaulte) by mohla kúpiť Ford. Ani tie americké aerolínie, ktoré prežili vlnu bankrotov v tomto odvetví v 90-tych rokoch, nie sú na tom ružovo a tu sa tiež špekuluje o ďalekosiahlych reštrukturalizáciách.
Európa na tom vôbec nie je zle
Vôbec, ako nedávno poukázal týždenník The Economist, Európa, o ktorej sa zažilo klišé ako o trhu s nie veľmi dobre pripravenými hráčmi na globalizačnú superhru, má v skutočnosti celý rad gigantov, ktorí vedú vo svojich odvetviach na svetovom trhu. Mobilní operátori? Vodafone, Orange. Výroba mobilov? Nokia, Sony-Eriscsson. Vysoko konkurencieschopné automobilky. Luxusné výrobky? Takmer celému tomuto trhu dominujú francúzske a talianske firmy. Airbus má momentálne problémy, ale je to stále jeden z dvoch dominantných hráčov globálneho trhu s leteckou technikou. Atakďalej.
A potom ten „severský zázrak". V 90-tych rokoch sa hovorilo o severských krajinách ako o prekonanom socio-ekonomickom modeli. Po určitej reštrukturalizácii sú opäť na koni. Dánsko, Švédsko a Fínsko (a samozrejme, Nórsko, ktorému však pomáhajú zásoby ropy) sú opäť solídne medzi najbohatšími krajinami sveta. Ich vlády už roky vykazujú zväčša prebytky štátneho rozpočtu.
O „modeloch" sa diskutuje priliš
K celým týmto hrám o „modeloch" a naháňaní blahobytu treba povedať dve veci.
Po prvé, neexistuje nijaký model, ktorý dlhodobo vyhráva nad inými v súťaži o materiálny rozvoj. Japonská vláda skvele riadila prechod krajiny od výroby lacných neznačkových tovarov k rešpektovanej veľmoci postavenej na technologickej špičke. Švédska vláda v spolupráci s odbormi a hospodárskymi špičkami koncom 90-tych rokov vynikajúco prestavala základné prvky sociálnej a ekonomickej politiky. Americká ekonomika má svoje veľmi silné stránky, v takzvaných „nových technológiach" (od IT až po biochémiu) sú dnes špičkou, podobe ako v špecifických odvetviach služieb.
Každý druh politiky má svoje výhody a nevýhody. A veľmi veľa záleží od vecí, ktoré sa do nijakého „modelu" nezmestia, od mikromanažmentu.
Modely sú náramne dobrá vec pre diskusiu, ale netreba sa nechať úplne oslepiť nejakým vzorom, ktorý treba považovať za jediný „správny". Opakujem, týmto nechcem povedať, že netreba debatovať. Len bez zaslepenia a zavádzajúcich zjednodušení.
Po druhé, blahobyt je veľmi ošemetná vec. Iste, potrebujeme výrobky a potrebujeme vyrábať.
Jednak ako spôsob realizácie jednotlivca. Tvorenie stále nových vecí, vymýšľanie nových služieb, rozvoj výmenných mechanizmov v spoločnosti - to je jednoducho naša podstata. Tvoríme a pretvárame, tým sme ľudia.
Ale výroba je aj spoločenský proces, spôsob riešenia konfliktov. Naša spoločnosť je priam nastavená na neustále naháňanie sa za výrobou.
Hospodársky rast sa dá dlhodobo len veľmi ťažko zastaviť bez hrozby rozpadu spoločnosti. Liberáli 19. storočia mali častokrát predstavu, že po období hospodárskeho rastu nastane éra, keď si ľudia budú môcť vydýchnuť od neustálej súťaže, budú vyrábať len minimum potrebné pre udržanie chodu spoločnosti a venovať sa viac rozvoju duševného blaha. John Stuart Mill to nazýval obdobím „stacionárneho stavu" (stationary state).
Už v tom čase Marx upozorňoval, že ide o ilúziu. Kapitalizmus nie je možné jednoducho spoločenským konsenzom zastaviť, vzťahy vlastníctva sú pretavením spoločenských konfliktov do rôznych spoločenských fikcií, ktoré si vyžadujú trvalú súťaž, prehlbovanie komodifikácie spoločnosti, extenzívny aj intenzívny rozvoj trhov. Dnes na niečo podobné poukazuje napríklad tzv. francúzska regulačná škola.
Takže s rastom do určitej miery musíme žiť. To ale neznamená, že sa máme nechať omámiť tým typickým buržoáznym klišé, že spokojnosť je možná jedine zhŕňaním materiálnych statkov. Ľudia nežijú iba konzumáciou komodít.
A, mimochodom, ani konzumáciou „blahobytu" v podobe štátom doručených služieb.
Kto sa „má dobre"?
Jedna z možných odpovedí je, že ten, kto je slobodný. Ani prílišný materiálny nedostatok ale, na druhej strane, ani usilovné sebazotročovanie radostným zapájaním sa do naháňačky za kariérou a platom, veľmi nepomáhajú rastu vzdelaných ľudí, ktorí sa zapájajú do širokej škály spoločenských aktivít a rozhodujú na základe sebareflexie a škály pohnútok, nie príkazov. Cieľom snaženia o spoločenské riešenia by podľa mňa malo vždy byť zamyslenie nad tým, ako systém bude pomáhať človeku existovať ako komplexná a komplikovaná bytosť, nie, ako seba a druhých čo najlepšie oklameme fetišom čísel.
Takže, diskutujme o blahobyte, pomáhajme si ukazovateľmi, ale bez predstavy, že každá diskusia sa môže skončiť poukázaním na postavenie krajiny v nejakej tabuľke.
(1) Vysoky deficit bezneho uctu krajiny este nie je sam osebe znepokojujuci. Aj ked - z vyspelych krajin vsak ma 15 rokov rastuci schodok konciaci az pri urovniach okolo 7 % HDP podobne ako USA iba, tusim, Novy Zeland. Podstatne vsak je, ze schodok bezneho uctu je prijatelny, ak ine ukazovatele (kapitalovy ucet, uroven narodnych uspor) davaju tusit, ze v buducnosti bude moct krajina takyto implicitny dlh splatit. V pripade USA vsak tento subor tvori uz roky obraz jasnej neudrzatelnosti a financne trhy dlho nereagovali.
