Inými slovami, ekonómia je z veľkej časti odnož logiky. Samozrejme, je to zároveň empirická veda, veľa vecí ekonómovia nevedia čisto teoreticky zdôvodniť, odvodiť, ale spoliehajú sa na pozorovania. (Nemôžete mať algoritmus správania milióna ľudí založenom na dokázanom algoritme správania každého z nich.)
Na jednej strane môže byť ekonómia silne matematizovaná. Ekonómovia sa zvyčajne snažia nájsť riešenie, ktoré je najefektívnejšie, to znamená, ktoré vedie k čo najmenšiemu mrhaniu prostriedkov (času, materiálu a ľudskej práce). Matematika pomáha príslušné súvislosti jasne vidieť.
Na druhej strane ekonómia ani zďaleka nie je iba matematika. Naopak, tak, ako každá spoločenská veda (ale do značnej miery ako každá veda), si vyžaduje aj schopnosti veci kategorizovať, hľadať kvalitatívne súvislosti, opisovať štruktúry správania ľudí či zdrojov.
Ekonómia je naozaj spôsob myslenia. Myslenia o svete, kde zdroje nie sú neobmedzené. Teda o realite. Mimochodom, pod pojmom „zdroje“ si treba predstaviť hocičo, čo je produktívne: manuálna práca, myšlienkové pochody, dôvera ľudí, čas, materiál.
V tom je ekonómia jasnou súčasťou spoločenských vied ako takých. Politológa alebo sociológa, ktorý vyhlasuje „ja nie nie som ekonóm, ekonómovia ponúkajú spločnosti svoje názory, my politológovia/sociológovia svoje“ nemožno považovať za skutočného sociálneho vedca. Niežeby nebolo treba rešpektovať, že každý vedný odbor dáva dôraz na určité špecifické metodiky práce a chápania súvislostí. Alebo, že v rámci týchto vied existujú ľudia, ktorí sa zaoberajú určitými čiastkovými pozorovaniami. Ale skúmanie reality musí mať v zásade rovnaký dôraz na logiku. Ak sa politológ alebo sociológ snaží o rozsiahly opis fungovania spoločnosti ako takej a tvrdí, že je mu ekonomické myslenie úplne cudzie, dáva tým iba najavo, že je mu srdečne ukradnutá logika a v konečnom dôsledku vedeckosť jeho skúmania.
Aj metodologicky je vhodné, aby študenti sociológie či politológie dostali úvod do ekonómie. Pretože ekonómia – a to je jej ďalšia dôležitá vlastnosť – je v prvom rade vlastne práca s modelmi. Z tohto dôvodu nie je také dôležité zamerať sa na vyberanie „správnych“ teórií pre študentov. Ak sa dodrží flexibilný prístup. Ak študent vie, že to, čo ho učia je istá teória, ktorú má na to, aby sa s ňou hral pri aplikácii v praxi. Pri štúdiu je dôležitejšie to „hranie“ ako výber tej „najsprávnejšej“ teórie.
Pretože ekonómia je naozaj o flexibilite myslenia. O myslení v reláciách - toto je základný bod pochopenie rozdielu medzi ekonomickým a neekonomickým myslením. Mnohí ľudia majú tendenciu myslieť v akýchsi absolútnych hodnotách, čo im bráni pochopiť ekonomické procesy. Príklady:
„Bankovky že nie sú kryté zlatom?“ Kedysi bývali peniaze „kryté“ zlatom. Centrálna banka krajiny mala zásoby zlata, ktoré bola teoreticky ochotná vymeniť za bankovky. Bol to koniec dlhodobého historického vývoja. Ľudia potrebovali vybrať niečo, čo pekne vyzeralo a boli toho jasne obmedzené zásoby, aby sa to dalo používať ako platidlo. Drahé kovy sa tak stali peniazmi, po stáročia sa z nich razili mince. Moderná ekonomika sa bez mincí zaobíde, pretože máme papier a dokonca sa zaobíde bez papiera, pretože máme rôzne technologické nástroje na presné záznamy, kto koľko komu zaplatil. A, hlavne, sme schopní považovať vysoko abstraktný koncept, napríklad „jedna slovenská koruna“, za určitú jednotku hodnoty.
Pre mnohých toto znie jednoducho, ale iní s tým majú neprekonateľné problémy. Ako som povedal, ľudia potrebujú mať pocit, že niekde existuje absolútna hodnota, ktorá samotná už nie je ničím ďalším daná. Možno niečo podobné existuje, ale ten fenomén majú v správe teológovia, nie ekonómovia.
„Veď maslo vtedy stálo desať korún.“ Tí z nás, ktorí prirodzene rozmýšľajú v reláciách, majú občas problém pochopiť, že veľa ľudí nie je schopných akceptovať fenomén ako inflácia. Nehovorím teraz o negatívach inflácie, aby bolo jasné. Ale o pochopení, že ak ceny vzrástli o desať percent, ale rovnako aj môj plat, môže mi byť srdečne ukradnuté, že maslo má namiesto desiatky na obale jedenástku. Poznám vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí síce vedia zhruba, čo to inflácia je, ale v každodennom myslení ju jednoducho nie sú schopní brať do úvahy.
„Ak si budem šetriť na dôchodok na individuálnom účte, neovplyvní ma to, že bude v budúcnosti menej ľudí v pracovnom veku oproti dôchodcom.“ Tu ide o trochu zložitejší prípad ako pochopenie inflácie alebo nekrytia bankoviek zlatom, ale princíp je ten istý. Problém myslenia v nejakých absolútnych hodnotách, fetišoch.
Ľudia si myslia, že peniaze plodia peniaze. No, neplodia. Peniaze nie sú niečo oddelené od ekonomiky, peniaze sú ekonomika. Je úplne jedno, či dôchodcov zaopatrím vyzbieraním peňazí od pracujúcich ľudí, alebo či sa „zaopatria“ sami tým, že niekomu predajú aktíva na svojich účtoch. Podstatné je to, aká veľká je ekonomika, teda koláč, ktorý sa delí.
Malo by to byť úplne zjavné, ale evidentne nie je. Mnohí ľudia si pod tlakom propagandy okolo zavádzania kapitalizačného piliera myslia, že peniaze na finančných účtoch sú akosi odtrhnuté od zvyšku hospodárstva.
Pravda, ekonómovia sa sporia o to, či by kapitalizácia nemohla pomôcť zväčšiť ten koláč zvaný ekonomika. Tým, že pomôže vytvoriť kapitálový trh, vďaka ktorému bude ekonomika fungovať lepšie, rásť rýchlejšie. A podobne. Takéto debaty sa vedú. Ale žiaden ekonóm nepovie, že „šetrenie“ si na dôchodok cez individuálne účty je nejakým, z makroekonomického hľadiska, principiálne iným mechanizmom ako tzv. priebežné financovanie.
„Drahý sociálny štát“. Ľudia často nie sú schopní oddeliť to, čo odborne nazývame mikroekonomický a makroekonomický uhol pohľadu. Z hľadiska ekonomiky ako celku sa peniaze nestrácajú. Vydanie nejakého množstva peňazí zo štátneho rozpočtu nie je to isté, ako keď občan „draho“ kúpi nejaký tovar.
V krajine sa peniaze nestrácajú - iba prerozdeľujú, trhom alebo štátom. Toto prerozdelenie, ak je efektívne, môže prispieť k dlhodobému hospodárskemu rozvoju (k výrobe väčšieho a väčšieho množstva tovaru, k zlepšovaniu schopnosti tovar a služby produkovať). Rozdanie peňazí ľuďom bez rozmyslu z tohto hľadiska efektívne nebýva. Ale určitá, dobre mierená výpomoc v núdzi môže ľuďom pomôcť prekonať krátkodobé prekážky a dlhodobo zlepšiť ich produktivitu. Čiže štát v takom prípade dá ľuďom prostriedky, za ktoré si títo kúpia tovar. Peniaze sa nestratili. Niekto tvrdí, že je to nespravodlivé a takéto prerozdelenie by malo byť znížené na minimum, alebo zmiznúť vôbec. To je vec názoru. Ale v každom prípade tento človek, prísne vzaté, nemôže hovoriť, že nejaký program je „drahý“ – v ekonomike sa, aspoň krátkodobo, nič nestratilo. Niekedy sa pod slovom „drahý“ v tomto kontexte rozumie práve to, že je z dlhodobejšieho hľadiska neefektívny. V takom prípade sa nedá nič namietať. Ale mnoho ľudí si pod pojmom drahý predstaví situáciu, keď sa prostriedky práve stratili do nejakej čiernej diery. A to už v poriadku nie je.
A takto by sa dalo pokračovať. Okrem „monetárnej ilúzie“ (zlato alebo peniaze vnímané ako nejaká absolútna hodnota) a neschopnosti odlišovať mikro- a makroekonomický pohľad by sme mohli vypočítavať ďalšie podobne laické, naivné pohľady.
To ale nebolo mojím cieľom. Chcel som iba poukázať na to, čo to ekonómia je. Nie hŕba matematiky. (Zakladateľ neoklasickej ekonómie Alfred Marshall doporučoval „napíšte si nejaké vzorce, ak vám to pomôže pochopiť problém. Potom všetku tú matematiku spáľte.“). Nie súbor nejakých „jediných správnych riešení“, ktoré sa dajú v kravate recitovať do kamery. Iste, aj mechanické narábanie s číslami na základe niekoľkých vzorcov či bezmyšlienkovité odrapotávanie poučiek môže vyniesť titulok „ekonóm“. Ale o tom ekonómia ako spoločenská veda nie je. Tá je, jednoducho, o myslení.
