Ešte raz stručne niečo o novom dôchodkovom systéme . Občania majú do júna budúceho roku možnosť alebo ostať v tzv. priebežnom pilieri alebo vstúpiť polovicou svojich dôchodkových mzdových odvodov do tzv. kapitalizačného piliera. Po júni už možnosť ostať iba v priebežnom systéme odpadne a občan bude musieť polovicou odvodov povinne sporiť v dôchodkových fondoch spravovaných súkromným sektorom.Prostriedky, ktoré pôjdu na individuálny dôchodkový účet, bude príslušná spoločnosť investovať na kapitálovom trhu. Teda pri odchode na dôchodok bude občan cez svoj účet vlastniť, zjednodušene povedané, súbor dlhopisov a akcií (teoreticky dôchodková spoločnosť povinnosť investovať dokonca zrejme ani nemá, to ale teraz nechajme bokom). Ako sa moje vlastnícke práva zmenia na dôchodok? Slovenský zákon stanovuje dve možnosti. Po prvé si bude môcť dôchodca vybrať čiastku nasporenú nad určitú hranicu v splátkach rozložených na určité časové obdobie. Zároveň však základ jeho dôchodku, a dôchodok ako taký u tých, ktorí túto hranicu neprekročia, bude tvoriť tzv. anuita. Tu ide o to, že dôchodca povinne predá ušetrené prostriedky niekomu, kto mu za to bude vyplácať doživotnú rentu, dôchodok. Slovenský zákon načrtáva, že anuitu by mali vyplácať súkromné poisťovne. Dokonca stanovuje postup výpočtu anuity.
Ďalej však nič. Celý systém vyplácania anuít je pritom už z definície rovnako dôležitý ako systém sporenia na dôchodok. Potrebuje dozor, aby nebol zneužitý. Potrebuje garancie – pri sporení nejaké sú, ale čo ak skrachuje spoločnosť, u ktorej som si už po nasporení kúpil anuitu? A ceny? Anuita mi je nanič, aj keď zákonom stanovená, ak si za jej predaj bude môcť niekoľko poisťovní stiahnúť vysoké poplatky, keďže im zákon nebude predpisovať nijaký strop. Celý systém anutizácie je, mimochodom, typicky slabou stránkou povinného sporenia na dôchodok. Po prvé, je tu riziko inflácie. Vysoký nárast inflácie v období, kedy už poberám anuitu, ma môže obrať o značné prostriedky. S infláciou sa štátne priebežné systémy vyrovnávajú oveľa jednoduchšie. Ak inflácia zasiahne všetky dôchodky rovnako, jednoducho sa o infláciu upravia dávky. V sporení cez individuálne účty, ktoré je rozložené na dlhé obdobie, a najmä po vytvorení anuity, kedy už sú prostriedky u inštitúcie, ktorá je len správcom anuity, je táto situácia problematická. Ďalším rizikom je správanie sa kapitálových trhov. Systém povinného sporenia na dôchodok ma núti zakúpiť si anuitu v určitom časovom období. Jej výška však bude silne záležať od momentálnej výkonnosti trhu (tá určuje, akú hodnotu budú mať cez môj účet vlastnené dlhopisy a akcie, za ktoré si anuitu kúpim). Štát je schopný rozkladať riziko na dlhšie časové obdobia, pri sporení na dôchodok hrozí, že niektoré skupiny dôchodcov budú mať anuitu výrazne nižšiu, ako iní – v závislosti od situácie na trhu v období, kedy odídu na dôchodok.Tým sa, mimochodom, problematickosť nekončí. Ďalším rizikom je napríklad nepredpokladaný skok v priemernej dlhovekosti, na ktorý sa budú musieť tvoriť rezervy u vyplácateľov renty. (Kľúčovým koeficientom vo výpočte je predpokladaná dĺžka života. Je však dosť možné, že o dve, tri desaťročia, teda pri plnom nábehu nového spôsobu vyplácania dôchodkov, medicínsky pokrok znemožní tvorenie úmrtnostných tabuliek spôsobom, akým to robíme dnes, čo by celým systémom riadne zámávalo.) Toľko o jednej z najdôležitejších oblastí reformy, ktorá ostala visieť vo vzduchu s predpokladom, že sa bude riešiť, až nastane čas. V ďalšom vstupe sa budem venovať bodom, ktoré riešené boli, ale zrejme nie najšťastnejšie a sú značne silnými kandidátmi na prepracovanie.
