Spomínaná fráza sa asi najviac používa v súvislosti so sociálnou politikou.
„Sociálna politika je rozhadzovanie peňazí"
Vlastne je to z dlhodobého pohľadu dosť bizarné. Mnoho mechanizmov sociálnej a štátnej hospodárskej politiky vzniklo ako odozva na vnímanú neekonomickosť neriadeného trhu. Pred vojnou boli ľudia šokovaní obrazmi hospodárskej krízy. Davy hladných nezamestnaných, ničenie tovaru v snahe udržať ceny podľa pravidla dopytu a ponuky (pálenie kávy v peciach lokomotív, vyhadzovanie potravín do jazier). A treba si pripomenúť, že tá Veľká kríza, ktorá začala v roku 1929, nebola zďaleka jediná.
V prvej polovici dvadsiateho storočia tak silneli hlasy za vybudovanie mechanizmov, ktoré zamedzia absurdnostiam kapitalistického vývoja. Po zabezpečení univerzálneho vzdelania volal zakladateľ neoklasickej ekonómie Alfred Marshall, mechanizmy na odstránenie prudkých prepadov hospodárskej aktivity načrtol John Maynard Keynes, „neviazanú konkurenciu, ktorá vedie k obrovskému mrhaniu práce a k pokriveniu spoločenského vedomia" kritizoval Albert Einstein.
Britská vláda bola na prelome storočí šokovaná zúboženým zdravotným stavom vojakov z chudobných vrstiev, ktorých posielala do búrskych vojen. To pomohlo presadiť prvé sociálne zákony. Navyše, po ustanovení určitých mechanizmov sociálnej ochrany a zdravotníctva volali často samotní podnikatelia. Dochádzalo k pokusom o zavedenie schém zdravotného a sociálneho poistenia. William Beveridge, ekonóm, ktorý je nazývaný architektom britského sociálneho štátu, vo svojej správe vyratúval ekonomické výhody svojich návrhov, výhody pre zamestnancov i zamestnávateľov.
Väčšiu efektívnosť centralizovaných riešení vidíme pri mnohých mechanizmoch dodnes. Američania dlhodobo vynakladajú na zdravotnú starostlivosť (zo súkromných a verejných zdrojov) 14 percent HDP, kým Švédi iba 7-8, pričom majú rovnako efektívnu liečbu, až na to, že ju dostane každý. Naproti tomu v USA je 40 miliónov ľudí bez zdravotnej poistky.
Alebo sa pozrime na dôchodky. Británia, so svojím sčasti silne decentralizovaným dôchodkovým systémom, má jednu z najvyšších mier dôchodcov pod hranicou chudoby v Európe. 30-40 percent dôchodkových odvodov zhltnú administratívne poplatky*. A pri tom všetkom majú súkromné dôchodkové fondy deficitné hospodárenie. Hociktorá škandinávska krajina má a bude mať lepšie dôchodkové hospodárenie ako Británia. A ak sa pozrieme na vývoj do budúcnosti pri zohľadnení demografického vývoja a miery úspor, vieme, že tí Škandinávci ale napríklad i Francúzi budú dnešné sľuby budúcim dôchodcom môcť hradiť bez ujmy mladším generáciám, kým Briti nie. Nemajú dosť úspor. (Pravda, inak je to v porovnaní s napríklad Nemeckom či Talianskom.)
Mimochodom, osobne si tiež myslím, že sociálny štát je úžasný civilizačný výdobytok aj čisto z hľadiska etického. Len poukazujem na to, že toto hľadisko nie je zďaleka jediné.
No a potom všeobecne, „štát je vždy neefektívny vlastník." Hm. Po prvé, nájde sa dosť príkladov spoločností, ktoré fungujú na princípe verejnoprávnosti a majú aj veľmi slušné hospodárske výsledky, napr. BBC (popri koncesionárskych poplatkoch aj veľké príjmy z komerčnej činnosti). Po druhé, efektívnosť meraná ročnou finančnou uzávierkou nie vždy pokrýva spoločenský prínos. To je záležitosť práve tých verejnoprávnych médií, ale napríklad i vedy a výskumu. Niektoré druhy, zvlášť teoretického výskumu, súkromný kapitál nikdy financovať nebude.
„Ľavica vždy rozhádže, čo pravica nasporila"
Prejdime k príbuznej fráze, že sú to ľavičiari, kto vždy rozširuje moc štátu a hlavne, že „premrhajú, čo pravicová vláda nasporí."
Tieto frázy sú populárne najmä medzi Východoeurópanmi. Minule mi o automatickom sklone ľavice k mrhaniu verejných financií vykladala taká typická „dobre vychovaná" Východoeurópanka, za minulého režimu by určite bola dobrou pionierkou. Keď som ju vyzval, aby mi uviedla nejaké príklady, s ľadovým pokojom ma presviedčala, že po tom rozhadzovačnom Prodim teraz musí prísť Berlusconi, aby dal nejako dokopy verejné financie. Na námietku, že Prodi musel, naopak, zachraňovať štátne financie po Berlusconiho rabovačkách, mi odpovedala, že to nie je možné. S niečím podobným som sa stretol v prípade maďarských socialistov versus Fidesz. Maďarskí socialisti zďaleka nehospodárili vždy ideálne, ale ak niekto robil nejaké konsolidačné kroky a reformy, tak to boli oni. Ale, hovorím, stretol som ľudí, ktorý na základe jednoduchého vzorca „socialisti=rozhadzovanie" neboli ochotní uznať, že by Fidesz bol tým horším hospodárom.
Clinton dosiahol síce po rokoch deficitnej vlády republikánov a pred nástupom dramaticky rozhadzovačného Busha prebytkový rozpočet, ale to nijako nebráni tomu, aby sa v USA často neozývalo to klišé, že republikáni vždy lepšie hospodária ako „tí ľavičiari" demokrati.
Inak, v budúcnosti sa chystám túto tému podrobnejšie štatisticky spracovať, uvidíme, čo z toho vylezie..
Záver
Čo núti naivných chlapcov so vzdelaním na úrovni čítania webstránok bratislavských pravicových „think-tankov" neustále loziť po internete a všade prskať zopár unavujúco rovnakých fráz o sociálnej politike, o štáte?
Niekde je to čisto záležitosť inteligencie. Čím menej chytrý človek, tým viac sa musí vo svete orientovať pomocou klišé.
Ale veľkým problémom je slovenské školstvo. Ja som sa o histórii sociálneho štátu učil na súkromnej britskej strednej škole, za hlbokého thatcherizmu (presnejšie, majorizmu). Mimochodom, podobne, ako som sa najviac o americkej histórii naučil na americkej vysokej škole, dokonca takej, ktorá mala špeciálny vzťah s americkou armádou. A učili nás tam všetko o amerických intervenciách v Latinskej Amerike aj o cynickej tvorbe vládnej politiky.
Ak by slovenské školstvo poskytovalo viac technických poznatkov, verejná diskusia by obsahovala menej fráz, pretože aspoň časť ľudí by zaujímali konkrétne mechanizmy, nie nejaké všeobjímajúce klišé.
Nevolám po tom, aby sa bežný občan vedel orientovať v detailoch „welfare economics", a v diskusiách sa odvolával na paretovskú efektivitu alebo Coaseho teorému. Ale trochu väčší záber ako „súkromné=dobré" by pomohol.
No a posledný faktor, ktorý pomáha splošťovaniu diskusie je ten, že kváziintelektuálne skupinky, ktoré sa na Slovensku vyhlasujú za ľavicové, sa s radosťou do tejto hry zapojili a snažia sa splniť klišé o neracionálnych ľavičiaroch, ktorí nevidia obmedzenosť zdrojov, chcú „všetkým dobre", ale nijako sa nezaoberajú ekonomickou stránkou veci. Chcú niečo rozdať, podľa možností nie zo svojho.
Hm.
*(1.9. 2008) Keďže dôchodky sú moje pomerne silné hobby, tak mi nedá, aby som nedal odkaz na jeden z mojich najobľúbenejších článkov o britskom systéme, aj keď je teda technickou úrovňou ďaleko za hranicami možností bežného čitateľa. Ale ťukol som názov do google a tak ma potešilo, že je online, že sem dávam link: http://www.lse.ac.uk/ubs/pdf/dp11.pdf
