Taký Boris Kusenda, ktorého karikatúry sa kedysi zjavovali v Novom slove, mal oveľa širší záber. Podobne, ako Marián Leško, ktorý bol vtedy šéfredaktorom. Ten písal skvelé politické analýzy, s nadhľadom, jemnou iróniou, naozaj klasa. Leško sa presťahoval do Pravdy a neskôr do Sme, občas napíše skvelý komentár, drvivú väčšinu času sa venuje tendenčným hovadinám. Kusenda, ako mi ukazuje Google, sa presťahoval do Kanady.
(Aktualizácia 3.1.2008: Práve som dostal smutný pozdrav od dcéry pána Kusendu, v ktorom mi oznamuje, že otec by sa určite zmienke o svojej práci potešil. Pred Novým Rokom skonal na zlyhanie srdca. Úprimnú sústrasť.)
To sa mi občas stane, objavím napríklad prácu nejakého šikovného mladého slovenského historika, snažím sa zistiť, kde sa nachádza, a bum ho! objavím, že už je niekde v Austrálii.
Kusenda bol dobrý, ale mojou srdcovou záležitosťou bol Pavel Jakubec, ktorý kreslil v Národnej obrode. Jakubcove kreslené vtipy z tohto obdobia na internete neviem nájsť, dnes si vraj zarába ako kreslič na všelijakých firemných akciách. Nejaké obrázky tohto štýlu sa na nete dajú nájsť a úprimne, zďaleka to nie je to, čo tvoril kedysi.
Pravda sa vôbec nenamáhala nájsť si dobrého karikaturistu, dáva tam Danglára, ktorý je vrcholne trápny.
Sme má Shootyho. Uznávam, je vynikajúci. Netvrdím, že mi jeho angažovanosť vadí. Naopak, ten malý jedovitý Fico (alebo „Hranol", ako je tu v blogosfére láskyplne nazývaný) je vrcholne rozkošný a zväčša je to humor mimoriadne inteligentný. Len keby sa popri angažovaných profesionáloch (karikaturistoch a iných) mohli slušne uživiť aj neangažovaní. Ale - neuživia.
