Výborná je televízia. Vynikajúcu úroveň má verejnoprávna ČT, ale relatívne zniesť sa dajú aj súkromné kanály. Popri veľkých hráčoch Nova a Prima aj tie menšie, napríklad Z1. Tá má síce kopu otravného biznis spravodajstva, ktoré je oficiálne jej hlavným zameraním, ale inak dáva aj vynikajúce dokumentárne snímky a má zaujímavé rozhovory.
Dobre spracovaná je politika. Nedávno prebehli parlamentné voľby. ČT ponúkla popri nedeľných diskusných reláciách, ktoré sú tradične trochu nudné (obohraté klišé od lídrov strán) aj volebné špeciály z regiónov. Moderovala ich hviezda ČT, Václav Moravec. Je naozaj výborný - má prehľad celým spektrom tém, ktoré sa v diskusiách môžu vynoriť, moderuje dôrazne ale diplomaticky a nechýba mu zmysel pre humor. Okrem toho sa, samozrejme, na televíznej obrazovke premlelo celé spektrum politológov a komentátorov. Tí sú väčšinou vecní - ovládajú detaily taktizovania strán, vedia povedať, prečo je z hľadiska legislatívneho procesu niečo dôležité. Informácie, informácie, informácie. (Nie všeobecné frázy typu „áno, strany budúcej koalície sa teraz snažia pôsobiť konštruktívne, rozpory môžu prísť neskôr".)
Mimochodom, analytikov si médiá cenia a pestujú. ČT má popri redaktoroch aj vyslovene analytika, Jindřicha Šídla. V tlači je to podobné, noviny a zvlášť seriózne magazíny si pestujú špecialistov na konkrétne témy.
Samozrejme, nejde iba o politiku. Výbornú úroveň majú rôzne tematické diskusné relácie. Jednak sú dobre pripravené, jednak majú väčšinou veľmi dobré obsadenie. Človek sa nestačí čudovať: ak je témou zdravie, zídu sa doktori, ktorí dokážu rozprávať veľmi pútavo, ak kultúra, v štúdiu účinkujú veľmi múdri a zaujímaví kunsthistorici...
Česi majú tiež výborné dokumentárne filmy, zábavné relácie. A skvelé je spravodajstvo. Správy na ČT sú jedinými na svete, ktoré dokážem pravidelne pozerať. Nie sú také suchopárne ako nemecké (alebo niekedy aj francúzske), a už vôbec to nie je tá infantilita, ktorú dokážu predvádzať napríklad britské televízie.
Mimochodom, ČT aj ČTK, teda verejnoprávne médiá, sú aj dobre ekonomicky riadené, dokážu hospodáriť bez príspevkov zo štátneho rozpočtu.
Denníky
Druhou kategóriou naozaj masových médií sú denníky. Tu je situácia trochu rozpačitejšia. Väčšinou sa neoplatí venovať pozornosť komentárovým stranám. Ak chcete robiť kmeňového komentátora niektorého z hlavných denníkov, v konkurze musíte dokázať, že nemáte viac ako 6 ročníkov základnej školy a nemáte IQ vyššie ako 80. Inak vás nezoberú. V tomto celkom chápem českých politikov od Zemana po Topolánka, ktorí si pre komentátorov zvyknú rezervovať zvlášť vybrané výrazy, ako kretén a podobne.
Ale aj komentátorské sekcie mávajú prizvaných odborníkov, ktorí vedia dodať veľmi zaujímavé príspevky. A denníky sú inak dosť informačne bohaté. Oproti slovenským denníkom, ktoré vôbec nevedia robiť napríklad prílohy, sú české noviny pomerne nabité informáciami najrôznejšieho druhu. Ani zďaleka nie je ich obsahom len politika. (Zhodou okolností, jediný denník, ktorý má slušných komentátorov, a to Právo, je slabší práve po tej spravodajskej stránke.)
Týždenníky
No a potom sú tu týždenníky. Tie majú veľmi dobrú kvalitu. Tam, kde denníky, ako typické masové médium, ponúkajú sploštené informácie, alebo také, ktoré sú manipulatívne, aby sa vybičovali emócie masy, ponúkajú týždenníky plastickejší obraz.
Príklad: grécka kríza. MF Dnes, zďaleka najväčší „seriózny" denník, rozpútal sériu stupídnych príspevkov o nenažratých Grékoch. A zaťahoval do toho aj čitateľov. Napríklad 7.5.2010 mal denník celú stranu venovanú čitateľským názorom na túto tému (Máme zachraňovat Řecko?). Príspevky opakovali mýty o Grékoch, ktorí odchádajú do dôchodku v 53 rokoch, do bankrotu ich dostali socialisti a prečo by sa im Česká republika, nenažrancom, mala na niečo skladať (hoci to od Čechov nikto nechcel). V podobnom duchu boli aj redakčné „vysvetľujúce" informácie v podtitulku „Kde se v Řecku ztrácejí peníze".
A už doslova neuveriteľne pôsobí komentár z 13.5. od nejakého Romana Krištofa („Autor je publicista") s názvom Řecká krize, jih Evropy a svět blbých Franků. Je to perla - od úplne pomýlených informácií ohľadne fungovanie Grécka v rámci EÚ, ktoré, napríklad, vraj do spoločenstva vstúpilo v roku 1979, cez citovanie slovenského politika s menom Palo Czáky až po vety ako „běžné v Řecku doposud bylo mít dvě zaměstnání, jedno v soukromém, druhé pak v státním sektoru. Do důchodu se odcházelo v průměru v 54 letech". Plus antropologické vsuvky typu „Franky jsou v Řecku obecně nazývání od časů staré Byzance Západoevropané. Ti jsou povážováni za blby, poněvadž umíněne lpí na pravidlech blbé evropské institucionální kultury... ."
Takže, na jednej strane, v gréckej kríze denníky siahli na dno svojich zásob idiocie. Ale v tom istom čase si človek mohol v týždenníku Respekt prečítať od Jiřího Macháčka vcelku slušný rozbor s názvom Krach elit, v rovnakom čísle aj zamyslenie Jacquesa Rupnika o prístupe starých členských štátov EÚ k juhu versus k východnej Európe. Sériu komentárov na grécku tému mal na jar v Respekte Luděk Niedermeyer. V spomínanom máji sa dala napríklad pri listovaní časopisom Ekonom najsť úvaha Ivana Pilipa o úlohe ratingových agentúr v celej kauze (Rating za všechny peníze, Ekonom č. 18). Atakďalej.
Jednoducho, veľa pomerne technických, vecných informácií.
Inak, na užitočnosť a príťažlivosť týždenníkov mám jednoduchý test, nazvime ho Draxlerov indikátor čítavosti : ) Často a nesmierne rád cestujem vlakom. Okrem toho, že si vo vlaku občas čítavam odborné veci, mám na stanici nutkanie si nakúpiť niečo všeobecné. Takmer automaticky beriem Respekt. Ten sa pod novým šéfredaktorom Erikom Taberym vypracoval na výbornú úroveň. Až sa čudujem, že si to vôbec dovolia a predáva sa to. Potom si nakúpim dva ekonomické týždenníky, Euro a Ekonom. Oba sú čiatočne ladené do bulvárnej nôty, ale majú kopu užitočných informácií. Potom niekedy prídu na rad také tie naozaj všeobecné týždenníky: Týden, Magazín MF, Instinkt (zhruba v tomto poradí). No a k tomu občas aj niektorý z denníkov, najčastejšie MF Dnes (prípadne zahraničná tlač, zvyčajne Financial Times).
Pre porovnanie, na Slovensku môj test dopadá nasledovne: prešlapujem pred stánkom, potom sa rozhodnem pre Trend. Potom si kúpim niektorý z časopisov o architektúre. A niekedy k tomu ešte Plus 7 dní, čo je celkom slušne robený jemný bulvár. To je všetko. Denníky sú strašne nudné a prepolitizované. A kým SME je na webe vcelku čítavé, kúpiť si tú plachietku listov s neurotickými info o tlačovkách politikov ako čítanie do vlaku mi pripadá zvrátené.
Čo tým chcem povedať... Ak by Slovensko malo nejakú rozsiahlejšiu kultúrnu politiku a v rámci nej by vznikali porovnávacie štúdie s cieľom ukotviť nejako kvalitu slovenských médií, myslím, že by vôbec nebolo treba zoširoka sa pozerať na „veľké" krajiny ako Británia, Nemecko či Francúzsko. Stačilo by porovnávať sa s Českom. Čo má výhodu aj v tom, že ide o krajinu jazykovo a geograficky blízku, takže by sa ľahko podporila zdravá súťaživosť.
Ale otázka je, nakoľko hocikde v politickej sfére alebo v médiách momentálne existuje snaha zdravo súťažiť.
Takže si asi ešte dlho budem v strednej Európe do vlaku kupovať najmä ten Respekt,Týden...
