Slovenské médiá mi nejako výnimočne nekazili dobrú náladu ani v období, keď som ešte býval v krajine pod Tatrami (čo bolo naposledy pred siedmimi rokmi).
Mám napríklad dobrý zvyk nemať doma televízor. Nemám ho ani tu v Čechách, kde si inak vysielanie rád pozriem. V hoteli, u známych. Ale že by som mal doma škatuľu, do ktorej stačí ďobnúť prstom a začne sa na mňa valiť niečo, nad čím nemám kontrolu, to teda nie.
A televízor je základ. So všetkými ostatnými médiami sa už narába ľahšie (kúpite/nekúpite, prelistujete/neprelistujete, kliknete/nekliknete).
Dnes slovenské médiá sledujem častejšie ako kedysi. Jednoducho mi už tak nevadia, zo zahraničia má človek väčší odstup.
Slovenské noviny a televízie podľa mňa relatívne dobre fungujú po technickej stránke. Veľmi slušná grafika, televízie vcelku profesionálna kamera atď., obstojní až dosť dobrí moderátori...
Ale ten obsah pôsobí klaustrofóbne. Chýba kreativita, takže noviny sú prepolitizované. To je totiž najviac divadla za najmenej námahy. Hlavným zdrojom správ je neurotický priestor tlačoviek a politických prestreliek. Chýba systematizovanie informácií, pridávanie kontextu a nejaké to samostatné pátranie po skrytých súvislostiach. Aj témy, ktoré sa dajú spracovať značne nepoliticky, slovenské médiá podajú cez rozprávanie stále tých istých tvárí zo spolitizovaných organizácií a hlavne strán.
Takže človek je v maličkej krajine, kde médiá ten dojem malosti ešte umocňujú.
Vo väčšej krajine sa vždy nájde priestor pre širokú paletu informačných zdrojov. Veľká Británia má popri bulvári a kvázi serióznych denníkoch ako The Times či The Independent aj naozaj seriózne Financial Times, či The Guardian. Kopa časopisov, od The Economist po New Scientist. V malej krajine na vytváranie kvality treba viac tlačiť, sama sa neuživí. Čiže systematicky upozorňovať na veci, ktoré treba zmeniť. Ak vám na Vianoce vaša obľúbená televízia opäť naservíruje tupý príspevok o tom, ako trávia poslanci Vianoce, pošlite im po sviatkoch srdečný email.
