The Guardian sa dlhé desaťročia vypracovávali na popredné britské noviny. V posledných rokoch sa, čiastočne vďaka dobrej práci na internete, vyšvihol medzi najvýznamnejšie svetové médiá.
Najmä na svojom portáli prináša médium obrovské množstvo a poriadne rozsiahlych materiálov. Tým sa líši od iných médií, kde je obsah silnejšie kontrolovaný. Ďalšie dva veľké svetové denníky, IHT a FT, majú tiež špeciálne internetové črty, ale v oveľa menšom rozsahu.
Samozrejme, pri tom množstve sa vyskytne kadečo, čo jednému človeku nie je po chuti, alebo čo sklame kvalitou oproti veľmi vysokému štandardu. Ale inak je Guardian Online portál natrieskaný informáciami pre inteligentného čitateľa. Dobré sú, samozrejme, správy. Ja si však hlavne pochutnávam na článkoch o vede a dlhých sociologických statiach o živote v Británii.
The Guardian vie vybrať príbeh, ktorý dominuje tlači a pozrieť sa naň z trochu iného pohľadu, výborným príkladom je rozvod chrobáka Paula, kde máme k dispozícii pekný analytický článok o tom, ako s jeho ex-polovičkou narábali bulvárne médiá.
Výborné sú rozhovory so známymi osobnosťami. Jeden z mojich najobľúbenejších je ten s fenomenálnym buldozérom z Manchestru Rickym Huttonom. Ten článok mám rád preto, že je dobré urobený a zároveň mám rád tohto boxera. Je to hlavne oddychový kúsok, napríklad rozhovor s Anamariou Marincou, herečkou z filmu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni je oveľa hlbší, keďže ponúka zároveň pohľady do temnej Ceauşeskovej éry. Fascinujúca je aj recenziu filmu.
Ďalšou výbornou sekciou sú nekrológy. Napríklad ten o bývalom agentovi a neskôr protivníkovi CIA Ageem.
No a potom podrobné interview s významnými osobnosťami, napríklad bývalým vrchným vedeckým poradcom britskej vlády Kingom.
Dokumentárne materiály, ako reportáže irackého novinára Abdul-Ahada o živote v dnešnom Iraku.
Nehovoriac o blogoch s občas dosť zábavnou diskusiou. Dobrý príklad: rozhorčený blog o názve najnovšej bondovky (Quantum of Solace).
The Guardian spája často humorný pohľad s neustálou snahou poukázať na kontext, históriu. Ich moskovský korešpondent opisuje, ako pochod švába cez stolík televízneho štúdia pri čítaní správ vyvolal taký hnev nástupcu nedávno zosnulého Turkmenbašiho, že nechal vyhodiť 30 pracovníkov televízie. Bizarný príbeh dokázal autor podať v ľahkom tóne, ale tak, aby z toho nebola len „kuriozitka". Všimnime si celý postup. Príhoda. Autor pridá kontextové informácie (!) - niečo o šváboch, aj niečo o tom, ako už v minulosti mala kazašská TV problém, keď opití technici nezvládli odvysielať príhovor vtedajšieho prezidenta Nijazova. A, hlavne, celú príhodu využije, aby uviedol, aký režim majú v Turkménsku teraz, čo sa oproti minulosti zmenilo a čo nie.
Tak, tak, to sú noviny!
A ako bonus:
Iný bizarný príbeh zo strednej Ázie: zvláštna love story s uzbeckou tanečnicou a britským veľvyslancom v hlavných úlohách, ktorá sa teraz dostala aj na divadelné dosky.
Ešte superbonus: keď už spomíname švábov, dokážu síce žiť celé týždne aj po tom, ako im odseknete hlavu, ale ako je to v skutočnosti s ich rezistentnosťou voči radiácii? Nie sú na tom zle, ale mýty o tom, ako po nuklárnej vojne ostanú na zemi iba šváby sú poriadne prehnané.
