Ukážkový je tento článok Ľuboša Jančíka. Na príbehu konkrétneho podnikateľa bezchybne ilustruje pre mnohých inak abstraktný problém deflačných očakávaní, pridá k tomu makroekonomické čísla a zmysluplné komentáre analytikov.
Mimochodom, k tomu poslednému bodu: z pridávania citátov analytikov do textu sa v slovenskej tlači stal vyslovený alibizmus. Aby tam bol akože niekto profesionálny a akože nezávislý. Pritom sú to zvyčajne buď ideologické citáty („je dobré, keď je menej regulácie, hovoria ekonómovia") alebo krátke vetičky, ktoré ani nenesú konkrétnu informáciu.
Pravda, niektorí „analytici" sú schopní povedať aj desať viet bez toho, aby niečo vlastne povedali, špecialistom je Grigorij Mesežnikov.
Podobne kvalitne spracované ekonomické témy: Jančíkov článok o bonuse na deti alebo celkom pekne, svižne napísaný článok o výstavbe ďalších jadrových blokov v SR od Marianny Onuferovej.
Z opačného spektra sú emocionálne príbehy, ktoré sa tradične snaží vyárendovať si najmä bulvár. Ale ak sa do toho dá SME, vie z toho byť slušne spravený článok, ako ten o týranej žene.
Niekde v strede medzi suchými ekonomickými témami a nervy drásajúcimi príbehmi sú témy rôznych spoločenských trendov či technologického pokroku, s ktorými sa dá kreatívne pohrať. Ako to urobil autor tohto článku o Wikipédii: neuspokojil sa s opísaním nejakého zahraničného článku ale informácie pekne spracoval a pridal k nim slovenský rozmer, rozhovor so slovenskou „wikipediánkou".
Tradične veľmi, veľmi dobré sú investigatívne články Mareka Vagoviča. A vynikajúci je Shooty : ), osobne patrím k veľkým fanúšikom.
Netreba tiež zabúdať na veľmi progresívny prístup SME k fungovaniu na internete. Alebo dobre zvládnutú grafiku a aplikácie, čo je inak tradične pomerne silná stránka slovenských médií. (Porovnajme to napríklad s webmi českých denníkov a týždenníkov).
Hlavne „zaujať postoj"
Bohužiaľ, stále je to málo na to, aby mal človek z denníka SME dobrý dojem. Po prvé, SME ponúka veľmi málo kontextových informácií. Pri akejkoľvek otázke verejného života sa zoberie niekoľko klišé, ktoré sa donekonečna opakujú, či ide o dôchodky, zdravotníctvo alebo niečo iné. Citáty a citáty a citáty rôznych „analytikov", do zbláznenia rovnaké a rovnako vágne. Veľmi málo kontextu o tom, ako niečo, čo sa snažíme riešiť, robia vo svete, alebo ako sa na to pozerajú rôzne autority.
Po druhé, informácie sú často veľmi zle štrukturované. Znovu si vypomôžem témou dôchodkov, kde sa napríklad neustále omieľa zavádzajúce rozdelenia na „zlé" priebežné financovanie a „dobrú" kapitalizáciu. Je z toho len hmla. (Zďaleka to nie je len prípad SME, stačí si pozrieť moju odozvu na článok v Trende, ekonomickom! týždenníku, kde vyšiel k dôchodkom článok, z ktorého sa nedala vyčítať pomaly jediná rozumná vec.)
Po tretie, SME je až hystericky ideologicky agilné. Oni tomu hovoria „zaujať postoj". A zaujímajú ho: pri nepokojoch v Tibete tento článok používa zbytočne ironické formulácie typu správca Tibetu „povedal prekvapeným novinárom" že bezpečnostné zložky na demonštrantov nestrieľali. A pokračuje v štýle, akoby bolo úplne jasné, že strieľali. Pritom všetky významné svetové médiá boli v reportážach mimoriadne opatrné, pretože bolo ťažké zistiť, čo sa v Tibete naozaj dialo. A hlavne, významné svetové médiá netajili fakt, že násilnosti začali ako útoky Tibeťanov na Chanov - čo sa ale v SME neuvádzalo. Proste, Čína je zlá, tomu treba prispôsobiť realitu.
Podobne je a priori zlé aj Rusko. Preto bol konflikt v Južnom Osetsku podávaný jednoznačným tónom: samozrejme, že za to môžu Rusi. Podobne, ako za plynovú krízu mohli Ukrajinci. Ukážkovými sú v tomto kontexte články Petry Procházkovej. Táto žena prakticky nikdy nevie priniesť zaujímavú informáciu, sem-tam si popletie reálie, ale postoj, postoj teda má.
Prípadová štúdia: názorová stránka SME
Všetky tieto neduhy denníka nájdeme vo vykryštalizovanej podobe na stránke komentárov. Podstatný je postoj, ten prebije všetko: logiku, informačnú aj pravdivostnú hodnotu.
Výnimkou sú komentáre Mariána Leška, ktorý, keď sa mu chce, ešte vie ukázať, ako vyzerá pravý novinový komentár.
Ale ten zvyšok... Prskanie malých ľudí, ktorí nedokážu robiť nič iné, len niekoho jedovato hodnotiť. Fico toto, Fico hento, Fico, Fico, Fico, Fico, Fico, Fico, Fico...Fico.
Väčšinu týchto komentárov je ťažké vôbec kritizovať. Sú to neurčité informácie zabalené do nešikovných formulácií.
Osobitnou kapitolou sú texty Petra Schutza. Hodnotiť tohto pána do hĺbky mi neprislúcha, to by mohol skôr Doc. Chocholoušek. Uvediem ale príklad, ktorý dokonale vystihuje spleť neinformovanosti a pohodlného žonglovania s pravdou, ktoré sú také blízke jemu a jeho kolegom. Keď sa opozícia na čele s Robertom Ficom chystala vyslovovať nedôveru nejakému ministrovi, Schutz napísal premúdry komentár o tom, prečo sú podobné teatrálne gestá trápne. Keď sa opozícia na čele s SDKÚ rozhodla „odvolávať" nejakého ministra vlády teraz už premiéra Fica, Schutz zdôvodňoval, prečo má takéto teatrálne gesto zmysel. To nie je všetko. Tento insitný politológ, ako je mu vlastné, dokázal do prvého článku primiešať ešte múdru poznámku o tom, že nepozná inú krajinu, kde opozícia pri nedostatku podpory v parlamente teatrálne vysloví nedôveru. Pre informáciu: takéto gestá sa dejú. Napríklad tu v Británii sa z času na čas opozícia rozhodne hlasovať o dôvere ministrovi či dokonca premiérovi aj keď je dopredu jasné, že prehrá. Rozdiel je v tom, že britské médiá, na rozdiel od slovenských, z takýchto gest nevyrobia palcové titulky.
Bohužiaľ, Schutz so svojimi žlčovitými, zbytočnými komentármi je len „čerešnička na torte". A propos, novinári sú urazení, ak im politik vulgárne nadáva, ale opačne je to okej?
Čo ďalšie ponúka názorová strana?
Zúfalé zamyslenia kvázi-intelektuálov typu Daniela Kapitáňová (ktorej sa krátko venujem aj v tomto texte).
Alebo poučenia z krízového vývoja od súdruha Oravca. Človek by dúfal, že takýto druh písania sa dve desaťročia po socializme už nebude nosiť. Veď čo tie jeho články obsahujú? Vatu a toporné formulácie. A mimochodom, skúsme aspoň krátku analýzu jednej takejto perly: najprv sa začne tým, že kapitalizmus za posledných 200 rokov priniesol bezprecedentný blahobyt tam, kde existoval, potom nám autor oznámi, že na Západe z tých dvesto rokov osemdesiat už kapitalizmus neexistuje. Ehm, takže tie vysoké čísla rastu na Západe v druhej polovici 20. storočia máme vďaka socializmu? Ďakujeme, súdruhovi Oravcovi, nasleduje diskusia a závery, víno a chlebíčky budú podávané v miestnosti vedľa pod nástenkou o VOSR.
To je však asi jediná reťaz viet, ktorú možno podrobiť akému takému rozboru. Inak je to naozaj len obrovská kopa šrotu. „Nielen naše podnikateľské aktivity, ale aj naše súkromie sú regulované v takej miere, ako nikdy doteraz..." Vážne? „... už v učebniciach ekonómie pre stredné školy sa takto opisuje socializmus." No dobre, no.
Alebo si pozrime inú vzorku komentárov, tých od stálych spolupracovníkov a redaktorov. Katarína Mallok. Toto geniálne zamyslenie otvára perex (autorkin?) : Nemecko je v šoku. Až doteraz si myslelo, že šialení mladíci môžu zabíjať len v skazenej Amerike. Dnes už všetci vedia, že sa to môže stať kdekoľvek. To vážne si to Nemecko myslelo? Napriek tomu, že tam už zopár takýchto prípadov v nedávnej minulosti mali (Erfurt)? Podobne, ako inde v Európe, napr. vo Finsku? Nasleduje úvaha, či je nebezpečnejšia zbraň samotná, alebo jej majiteľ. Autorka prejde k záveru, že majiteľ. Geniálne. Potvrdenie tejto úvahy: Koniec koncov i so zbraňou, ktorou v stredu vraždil mladý muž v škole v Nemecku, predtým pravidelne strieľaval jeho otec a žiadni mŕtvi z toho neboli. Úžasné. Ak by mi takúto esej dala študentka na vysokej škole, tak ju pošlem naspäť do škôlky. Ale Mallok neúnavne pokračuje: Tieto súvislosti nám niekedy unikajú... ó, bože.
Pozrime niečo ďalšie... Andrea Hajdúchová: Aj Husákove deti pôjdu do penzie. Hm, ďalší bonbónik. Autorka si neuvedomuje, že príkladom knihy Christophera Buckleyho vytvorila presne opačný argument, aký zamýšľala. Buckley zakladá svoju dystopicko-satirickú knihu presne na úvahe, k čomu môže viesť prerušenie medzigeneračnej solidarity, po ktorom autorka volá. Navyše sa nevie rozhodnúť, či vlastne uznáva fakt, že odklonením príspevkov do druhého piliera sa vytvára deficit v prvom, nejako to obkorčuľuje, do toho vmiešava infantilné povinné jazdy o zjavnej výhodnosti „kapitalizácie".
Záver: chýba morálka
To bolo len niekoľko príkladov. Povyberaných dosť náhodne, podľa toho, ako si autor týchto riadkov z času na čas názorovú stranu pozrel a sem-tam vytvoril záložku. Tieto texty sú len ilustráciou. Nie sú nijako ojedinelé.
Ja viem, ťažko sa hľadajú autori.
Ale treba k tomu zaujať morálny postoj. Ak mi niekto prinesie text, ktorý neuznáva pravidlá logiky prvého rádu, recykluje stokrát zopakované „argumenty" a je štylisticky úbohý, musím byť schopný povedať: „Stop! Toto je SME! Denník neustále sa odvolávajúci na morálku, denník s hlboko morálnymi redaktormi! Redaktormi, ktorí keď dostanú zlý text, neohliadajú sa na to, že podmienky sú zložité, autor textu možno kamarát či súdruh rovnakého ideologického razenia, ale tvrdo a neochvejne text vrátia a povedia: Prepísať!"
