Svet podľa Schutza
Peter Schutz rozoberá, aké údajne dehonestujúce (pre krajinu?) je to, ak sa Dzurinda, dvojnásobný premiér, teraz stane „len" ministrom zahraničia. Podľa insitného politológa Schutza je to „maximálne neštandardné". Bývalí premiéri doma pokračujú iba ako prezidenti.
Hm, hm. Kedže sa dnes v Európe toľko preberá Belgicko, malá krajina, podobná česko-slovenským pomerom, pozrime sa napríklad na ich prax. Yves Letterme, ktorý odštartoval hnutie za konfederačné usporiadanie krajiny, bol predtým, ako v apríli tohto roku rezignoval na premiéra, ministrom zahraničia a ešte predtým... premiérom. A belgická história ponúka podobných prípadov viacero. Paul-Henri Spaak, jeden z otcov európskej integrácie, bol rovnako premiérom, potom ministrom zahraničia (a potom popri tom znova premiérom). Podobne jeho súčasník Louis Beel (premiér, minister vnútra, premiér)... Ale to už je historický exkurz...
Vo Švédsku bol Carl Bildt v minulom desaťročí pomerne úspešným ministerským predsedom a v tomto zase ministrom zahraničia...
A sú krajiny, kde je takáto rotácia niečo úplne bežné, napríklad Izrael (Barak, Netanyahu, Peres...). Podobne nájdeme príklady ministrov, ktorí predtým boli premiérmi v Taliansku (Dini, Amato, Ciampi, D'Alema) či susednom Poľsku (Suchocka, Pawlak, Cimoszewicz, a možno sa dá počítať aj dnešný šéf centrálnej banky Belka)...
A potom máme krajiny, ktoré nemajú síce parlamentný, ale napríklad poloprezidentský systém, ale aj to by som bral do úvahy: Francúzsko - Juppé najprv premiér, neskôr minister životného prostredia.
Inak, aj z česko-slovenskej praxe poznáme prípady, kde niekto „zostúpil" z najvyššieho postu na post nižší. Dubček bol kedysi mocným prvým tajomníkom KSČ, po „Nežnej" sa stal „len" predsedom FZ. Klaus podobne premigroval z premiéra na predsedu parlamentu. Ján Čarnogurský bol najprv premiérom (nesamostatného) Slovenska a potom ministrom spravodlivosti (už samostatnej, ale stále tej istej, krajiny). Tu by som ešte ale bol ochotný prižmúriť oko. Faktom ale je, že na tom, že sa Dzurinda stane ministrom zahraničia, nie je vôbec nič „neštandardné" a už vôbec nie dehonestujúce.
Komentátori - premúdrelé decká
Schutz je ale len vypuklý príklad. Nikto nechce, aby slovenské denníky mali novinárov na úrovni Financial Times. Takú úroveň by ani nikto nečítal. Ale na druhej strane, robiť komentátora pre všeobecný denník, preboha, nie je až také ťažké. Základný vzorec je jednoduchý: čitatelia chcú morálne pohoršenie, ktoré musí byť podopreté aspoň veľmi jednoduchou faktografiou a štylisticky dobre podané. Na Slovensku ale túto úlohu poctivo napĺňa iba Dag Daniš (donedávna Pravda, dnes HN) a občas Marián Leško.
Typický komentátor, zvlášť v SME, pripomína rozmaznané decko, ktoré sa v škole musí neustále predvádzať, aké je chytré. Síce vôbec nie je, ale rodičia ho v jeho ilúzii podporujú a vždy si nájde niekoho, kto mu na sekundu uverí, zvlášť niektoré učiteľky. Jednoducho, taký sopliak, ktorému cez prestávku proste musíte násilne zobrať desiatu, aj keď sa vám to morálne protiví : )
Komentáre sú roztekanými, neurotickými výlevmi, ktorých pointou je, že niekto je hlupák. Chýba aspoň aká-taká práca s faktami, logika, remeselná zručnosť pri práci s textom. Ani nehovorím o určitej noblese, konštruktívnom prístupe, snahe čitateľa občas ne-ná-pad-ne aspoň trochu poučiť či povzniesť.
To sa nám to píše o nekompetentných politikoch! O takých, ktorí sa podporujú na základe kamarátskych vzťahov. To sa to píše o tom, že niekto vnáša cez politiku do spoločnosti zbytočne agresívne tóny! Je „populistický"! Nemá víziu!
Ako keby to v slovenských médiách bolo inak : )
