Budeme mať vyššie dôchodky? V roku 1994 vydala Svetová banka štúdiu, v ktorej upozornila na nepriaznivý demografický vývoj, ktorý okrem vyspelých čakal aj tranzitívne ekonomiky. Cieľom štúdie nebolo navrhnúť systém, ktorý by umožňoval „mať vyššie dôchodky" (aj keď vyjadroval určité optimistické nádeje ohľadne zvyšovania produktivity - k tomu sa dostaneme). Dokument upozorňoval na závažný problém - s rastúcou dlhovekosťou a poklesom pôrodnosti sa zhoršuje pomer medzi produktívnym obyvateľstvom a obyvateľstvom v poproduktívnom veku, ktoré musí byť živené. Autori zároveň implicitne načrtávali druhú stranu mince - starnúce obyvateľstvo predstavuje nebezpečenstvo, že cez demokratické mechanizmy bude vytvárať čoraz väčší tlak na obranu svojich záujmov, teda udržiavanie či zvyšovania dôchodkov. To bude zhoršovať fungovanie ekonomík.V zásade teda išlo o to, ako „depolitizovať" sféru dôchodkového zabezpečenia. Prechod z rozvinutého priebežného systému na kapitalizačný si vyžaduje obrovské množstvo prostriedkov na preklenutie obdobia, kedy časť obyvateľstva už sporí v jednom systéme, ale časti sa musia medzitým vyplácať dôchodky „po starom". Svetová banka teda navrhla, aby aspoň krajiny, ktoré buď nemajú plne rozvinutý systém dôchodkového zabezpečenia, alebo ho síce majú, no zároveň disponujú veľkými objemami prostriedkov z privatizácie (a teda môžu preklenúť kritické obdobie), využili jedinečnú šancu a zaviedli zmiešaný systém pozostávajúci z niekoľkých „pilierov" - priebežného (kde sa dôchodky vyplácajú priamo z odvodov produktívneho obyvateľstva), kapitalizačného (kde si každý z obyvateľov šetrí na účte, cez ktorý sa jeho odvody zhodnocujú na kapitálovom trhu) a ešte doplnkového, nepovinného poistenia.
Ako reformovali iné krajiny
Aj západná Európa sa na demografické zmeny pripravuje. Niektoré krajiny, ako Holandsko a Švajčiarsko, mali silné kapitalizačné fondy už dávnejšie, od 80 rokov v nich musí byť povinne sporiaca drvivá väčšina pracujúcich. Švédsko je mimoriadne zaujímavý príklad. Tam sa zreformoval priebežný systém tak, že výška dôchodku odráža príjmovú výkonnosť pracujúceho počas celého jeho produktívneho života (teda vzťah medzi výškami platov a dôchodkom je veľmi silný), zároveň sa však berie do úvahy predpokladaná dĺžka života (v anglickej hantýrke penzijných ekonómov sa tomuto hovorí „notional defined contribution system"). Systém je nastavený tak, aby bol v každom momente príjmovo a výdavkovo vyrovnaný. Zároveň existuje ešte povinné „prémiové dôchodkové poistenie" vo výške 2,5 percenta mzdy, kde ide o tradičnú kapitalizáciu, s tým, že pracujúci si môže vybrať medzi dôchodkovými fondami spravovanými súkromnými firmami alebo štátom.
V našom regióne sa prví do práce pustili susedia. Maďari spustili nový systém v roku 1998. Napriek pôvodne radikálnym návrhom bola konečná verzia dosť konzervatívna, kapitalizačný pilier predstavoval iba 6 percent mzdy. Poliaci implementovali o rok neskôr niečo, čo sa v hrubých rysoch potom zrealizovalo aj na Slovensku - okrem pracujúcich, ktorí mali možnosť si v prechodnom období vybrať (v Poľsku nebolo prechodné obdobie definované rokmi nábehu systému ale podľa dátumu narodenia) má každý odvádzať 12 percent dôchodkových odvodov do prvého piliera a sedem percent do kapitalizačného, spravovaného súkromným sektorom (u nás je to 9 a 9 percent). Prvý pilier v Poľsku pritom kopíruje švédsky model. Oproti Slovensku tu boli v kapitalizačom pilieri niektoré odlišnosti, napríklad podľa pôvodného poľského zákona sa smelo investovať iba 5 percent prostriedkov dôchodkového fondu v zahraničí (na Slovensku je to 70 percent). Už v čase schválenia tohto návrhu sa však uvažovalo s tým, že tento limit sa postupne mierne uvoľní.
V oboch prípadoch, v Poľsku i v Maďarsku, reforme predchádzali rozsiahle diskusie v odbornej i laickej verejnosti. Na rozdiel, napríklad, od Kazachstanu, kde prezidentská administratíva v približne rovnakom čase zrealizovala radikálny systém podobný čilskému (minimálny, veľmi nízky, dôchodok je garantovaný štátom ale inak si každý musí šetriť cez súkromný penzijný fond). U nás sa o reforme takmer nehovorilo. Ministerstvo spracovalo v podstate za pár mesiacov návrh, ten prešiel parlamentom a bolo. Dodnes pretrvávajú v širšej verejnosti, medzi novinármi a politikmi, mylné predstavy o základnej ekonomike dôchodkových systémov. Takže niekoľko upřesnění:
Kapitalizácia ako všeliek
Asi to bude treba opakovať dosť dlho, kým si na to kompetentní i občania zvyknú: kapitalizácia nijako zásadne nerieši dôsledky demografického vývoja. Áno, v priebežnom systéme je problémom, ak klesne pomerný počet produktívneho obyvateľstva a teda pri zachovaní rovnakej úrovne odvodov ostáva menej peňazí pre dôchodcov. Základný rámec kapitalizácie sa však potýka s úplne rovnakým problémom, akurát cez iné mechanizmy (kapitálový trh). Prečo? Ak si všetci sporíme na dôchodok cez osobné účty, ktoré slúžia ako nástroj investovania na akciovom alebo dlhopisovom trhu, naše investície neostávajú odtrhnuté od zvyšku ekonomiky. Zjednodušene povedané, to, čo moja dôchodková spoločnosť v mojom mene investuje, sú aktíva, o ktoré musí mať niekto záujem, ak mám ja dostávať nejaký výnos. Čím je menej obyvateľov v produktívnom veku, tým je menší záujem o moje aktíva a tým sa zhoršuje moja finančná pozícia - a teda dôchodok. (Teoreticky precíznejšiu analýzu možno nájsť v článku Nicholasa Barra, tento konkrétny problém je rozoberaný na str. 8 a ďalej. N. Barr je profesorom na LSE, poradcom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, atď. Jeho článok je podľa mňa výborným úvodom do problematiky dôchodkových systémov a preto sa naňho budem ešte odvolávať.)
Existujú dve cesty, ktorými kapitalizácia teoreticky môže nepriaznivý demografický vývoj v určitých časových horizontoch vyvažovať.
Prvým spôsobom je investovanie do zahraničia. Toto je tá slabšia stránka ponuky kapitalizácie. Po prvé, takýto odlev kapitálu do zahraničia je mínusom pre domácu ekonomiku - inými slovami, stráca sa tu presne dôvod, pre ktorý býva kapitalizácia obhajovaná (naštartovanie domáceho kapitálového trhu). Po druhé, kam budeme investovať? Sú dva druhy výkonných ekonomík, západné a ešte ázijskí tigri. Západné ekonomiky majú podobný demografický profil ako my. V dlhodobejšom horizonte sme na rovnakej lodi (samozrejme, dôvody pre rozumnú diverzifikáciu sa nájdu. N. Barr rozoberá výhody a nevýhody penzijného investovania východoeurópskych ekonomík na Západe na str. 37). Ázijskí tigri, najmä Čína, starnú dokonca rýchlejšie ako my. Samozrejme, dnes sú na tomto trhu možné pomerne slušné výnosy. Ale obrovským problémom je, okrem iného, zábezpeka investícií v takejto krajine. (To ako základný úvod do problematiky. Čo sa konkrétností nášho zákona týka, ten v zásade pomerne striktne obmedzuje investovanie len do krajín EÚ/OECD). Po tretie, investovanie do zahraničia predstavuje aj z hľadiska správania manažmentu obrovské riziko z hľadiska kontroly aktív budúcich dôchodcov. Ak dôchodkový fond odleje prostriedky zakázaným spôsobom v rámci SR, ešte stále na to má pomerne ľahký dosah vláda, čo však pri porušení pravidiel pri odlive do zahraničia?
Druhým, hlavným argumentom v prospech zavádzania kapitalizácie však býva nasledovné zvyšovanie produktivity, ktoré teda môže vyvažovať nepriaznivosť demografického vývoja (ľudovo zjednodušené: jeden človek vyprodukuje toľko, ako predtým dvaja). Na toto sa názory líšia. Spomínaný Nicholas Barr je v tomto značne skeptický. Existuje mnoho ekonometrických štúdií na túto tému, jednou z najprepracovanejších je model Ingenue 2, pripravovaný hlavne pre pohľad z krajín EÚ, podľa ktorého v tomto priestore kapitalizácia produktivitu pomôže zvýšiť.
Nevýhody
Kapitalizačný pilier má teda za úlohu byť prerozdeľovacím mechanizmom, kde princíp medzigeneračnej solidarity vystrieda princíp, takpovediac, „spravodlivosti trhu". Oproti priebežnému systému má jednu obrovskú nevýhodu, kapitalizačný systém je veľmi háklivý na tzv. agregátne, teda nepoistiteľné, riziká. Takým je napríklad inflácia (postihuje spoločnosť ako celok, preto sa vymyká rámcu klasických poisťovacích rizík, kde je možná náhrada škôd prerozdelením od tých, ktorí nimi postihnutí nie sú). Ďalším rizikom je jednoducho zlý manažment. Slovenský zákon napríklad ukladá, v akých intervaloch by sa mala výnosnosť jednotlivých fondov pohybovať v porovnaní s ostatnými hráčmi na trhu. Tým sa však zďaleka možnosť chceného alebo nechceného zlého manažmentu neeliminuje. Veľa závisí od toho, aký systém oceňovania aktív sa zvolí a ako sa kontroluje. Zveriť výšku dôchodkov do rúk dlhopisových a akciových fondov má, mimochodom, za následok vysokú pravdepodobnosť vytvorenia situácií, kde vekovo susediace skupiny dôchodcov budú mať pomerne výrazne odlišné dôchodky. Päť rokov budú trhy v boome a čerství dôchodcovia budú búchať šampanským. Na to budú päť rokov v útlme a situácia pre ďalší beh dôchodov bude oveľa menej ružová.
Navyše...
Treba si uvedomiť ešte dve základné veci. Po prvé, reforma dôchodkového systému nie je zďaleka iba o dôchodkoch. Dôchodkové fondy sú významnými hráčmi kapitálových trhov. V krajinách G-10 predstavujú investície takýchto fondov v priemere 10 percent celkovej kapitalizácie dlhopisových a 20 percent kapitalizácie účastinných trhov. V niektorých krajiných, ako Holandsko či Švajčiarsko, predstavuje majetok spravovaný penzijnými findami viac ako ročné HDP krajiny. Vytvorenie penzijných fondov má obrovský vplyv na štruktúru ekonomiky. A hlavne kladie vysoké nároky na regulačnú úloh vlády - akékoľvek dlhodobejšie prešľapy môžu mať nedozierné následky. Pretože, po druhé, nie je pravda, že zavádzaním kapitalizácie sa štát sťahuje z dôchodkového biznisu. V skutočnosti sa iba menia jeho úlohy. Štát musí predovšetkým na hospodárenie dôchodkových fondov dohliadať. Musí tiež určovať, akým spôsobom sa oceňujú a riadia aktíva. Do určitej miery kontroluje výpočet parametrov, ktoré slúžia na výpočet dôchodkov, ako predpokladaná dľžka života.
Štát celý priestor už z definície silne reguluje a malá zmena zákona, alebo dokonca aktualizácia vyhlášky ministerstva financií (pretože náš zákon ponecháva mnohé práve na tieto vyhlášky) môže mať silný dopad na organizáciu fondov, ich zisky, na výšku dôchodkov. Je preto nesmierne dôležité, aby politická a verejná sféra vývoj systému ostro sledovala.
V budúcnosti
Treba si uvedomiť, že kapitalizačný pilier, aspoň v podobe, v akej funguje dnes, ukladá všetko investičné riziko na plecia budúceho dôchodcu, keďže investičná spooločnosť voči nemu nemá iné záväzky, ako mu vyplatiť dôchodok podľa výkonnosti kapitálových trhov. Je skutočne na silné zváženie, či rozsah tohto piliera neobmedziť, aby sme sa skôr priblížili k švédskemu ako k čilskému modelu. A skôr podporiť doplnkové dôchodkové poistenie, pre tých, ktorí sú ochotní riskovať a majú potrebné informácie. Budúca vláda, takisto ako aj tie ďalšie, budú mať ohľadom dôchodkového systému aktívne záväzky. Svoje požiadavky budú mať fondy, napríklad na podporu portfólia cez dlhopisy s veľmi dlhou splatnosťou. Veľa budú chcieť aj budúci dôchodcovia-voliči, pretože každý náznak škandálu v tejto sfére ich značnie znervóznie, veď ide o zabezpečenie na starobu. Netreba z toho vyrábať hysterické kričanie o protireformných snaženiach. Aj spoluautori pomerne radikálnej poľskej reformy sa zakrátko po implementácii vyjadrovali k tomu, ako zlepšiť príslušnú reguláciu a zabezpečiť fondy pred možnosťami bankrotu a podobne. Vecne treba pripraviť nástroje na sprísnenie a zdetailnenie regulačného rámca fungovania dôchodkových fondov. Toľko na úvod do problematiky. Podrobnejší rozbor regulačného rámca fungovania fondov z hľadiska ich mikromanažmentu, alebo rozbor fungovania priebežného piliera, sú ďalšie témy, ktorým sa treba venovať. Aj na to bude priestor. V prvom rade však treba aspoň v časti verejnosti a politickej sféry vytvoriť pochopenie základov fungovania dôchodkových systémov a o to práve v tomto článku išlo.
