Prvý model, to je napríklad Česká republika, o ktorej som hovoril nedávno. Spoločenský otras začiatku zmien je priveľký, ľudia majú naivné predstavy, nie sú prekonfigurované informačné kanály, štrukturovanejšia spoločenská diskusia ešte neexistuje. Politická špička sa preto tvorí na vlne populizmu. Po opadnutí eufórie z toho, ako kupónová privatizácia urobí zo všetkých kapitalistov, je Kožený na Bahamách, desiatky predtým vychvaľovaných topmanažérov v base, a tí najšikovnejší hráči ovládajú miliardy a miliardy. Nuž, vždy sa dá špekulovať o tom, ako a či vôbec sa reálne veci dali robiť inak. „Inak" totiž vždy predpokladá inú spoločenskú konfiguráciu, iné povedomie. Podstatné je, čo najrýchlejšie tento vývojový stupeň prekonať.
Česko má pomerne silnú technokratickú elitu. Štátna správa funguje oproti iným postkomunistickým krajinám vcelku solídne, technokrati postupne začínajú ovládať politické strany, po značných otrasoch sa sľubne skonsolidovala podnikateľská sféra. To je teda „český model". Príliš silné zázemie v určitej elite stredných kádrov na to, aby sa krajina nevedela spamätať a zase začať silno napredovať.
Ten druhý model môžeme nazvať ruským. Na rozdiel od Česka vychádza stabilita nie zo stredných vrstiev riadenia, ale zhora. Muselo to tak byť, pretože Rusko jednoducho nemá stredné kádre, ktoré by boli dostatočne scelené, zorganizované a mohli ponúknuť kreatívne riešenia zoči-voči chaosu dole a tlaku nových Rusov hore. Takže hneď, ako sa spamätali bývalé vyššie kádre KGB, prevzali konečnú kontrolu krajiny. V tej silovej časti. Tu treba upozorniť na niečo, čo býva v povrchných analýzach o dnešnom Rusku úplne prehliadané. Bývalí dôstojníci KGB krajinu vedú, to je pravda. Ale netvoria politiku. Na to sú priliš chytrí. Tvorbu hospodárskych riešení majú v Kremli na starosti mladí ľudia so západným vzdelaním. Politický systém krajiny tvoria ďalší, v podstate, mladí ľudia, obyčajne s manažérskymi skúsenosťami opäť západného typu.*
(V minulosti som počul pochvalne o „ruskej skúsenosti" rozprávať ľudí blízkych špičkám Smeru. Dúfam, že si nemyslia, že svojím riadením Kremeľ nejako napodobňujú. Šéf exekutívy patril k mladým hýčkaným kádrom predošlého režimu, to je jediná podobnosť. Páni Kremľa si dali za cieľ ovládnuť krajinu na dlhú dobu a kompletne ju zmodernizovať. Nie je to hŕstka hlupákov obklopujúca sa ďalšími hlupákmi s jediným cieľom: chvíľku si povládnuť. Je to dosť jasné?)
Dôležité sú dlhodobé trendy. Krátkodobo môže papierovo excelovať hocijaká krajina. V 90-tych rokoch bolo miláčikom medzinárodnej tlače Maďarsko. Lenže: úspešne sprivatizovať, to nie je všetko (a oni robili privatizáciu a nastoľovanie trhových vzťahov pomerne chytro, postupne, a súbežne s vytváraním právneho rámca). Maďarsko, to je krajina rozpadnutých spoločenských štruktúr, slabé vzdelávanie, málo kultúry. Z toho sú tie davy, ktoré pália autá v Budapešti a demonštrujú pri sebehlúpejšej zámienke. A politický systém? Kopa povrchných komentátorov vychvaľovala systém dvoch strán, ktorý sa v Maďarsku aj vďaka špecifickému volebnému mechanizmu vytvoril. No, tento systém mimoriadne silno prispel k makroekonomickým problémom krajiny. Za posledných pár volebných období totiž vždy vládna strana pri očakávanom tesnom výsledku nemohla odolať pokušeniu tie dve-tri percentá hocijako nahnať, a tak míňali, míňali, míňali. A reformy? Dôchodková mala prispieť k stabilite verejných financií, dnes už aj jej priaznivci uznávajú, že bude treba novú reformu: veľká časť ľudí bude mať v novom systéme veľmi malé dôchodky. (Slovensko sa niektorým črtám maďarskej dôchodkovej reformy, chvalabohu, vyhlo, ale debata o nejakom nultom pilieri určite časom bude.)
Niekde úplne inde je Slovinsko. Mimochodom, krajina, ktorá sa takmer vôbec v transformácii nespoliehala na zahraničný kapitál. Privatizovalo sa veľmi rozumne, najprv reštrukturalizácia, finančná aj riadenia, až potom sa do fabrík vpustili noví, domáci, vlastníci. Ale Slovinsko je veľmi špecifický prípad, vďaka širokým obchodným kontaktom so Západom a faktu, že tu prebrala moc zreformovaná stará elita, ho ťažko porovnávať s inými postkomunistickými krajinami.
Čo je pre krajinu dôležité? Nie reformy na efekt. Iste, niektoré veci je nutné politicky príťažlivo zabaliť, na niektoré riešenia navyše skôr dostanete technickú podporu zo zahraničia ako na iné. Pri nedostatku kádrov je často nutné robiť reformy značne nahrubo, s chybami, s korupciou. Ale vždy sa treba snažiť posunúť trochu ďalej, vytvárať určité expertné zázemie, prispievať k zinteligentneniu diskusií tak, aby krajina konečne nemusela robiť reformy, ktoré dostane genericky naordinované.
Dnešná slovenská vláda je prvá v histórii republiky, ktorá nemusí robiť zásadné seky, rýchlo, len tak na kolene. Teoreticky by mohla urobiť koncovku tranformácie vytvorením mechanizmov, ktoré sú pre dlhodobý rozvoj krajiny dôležité. Reformou štátnej správy (so zavdením minimálnych kritérií na inteligenčnú a vzdelanostnú úroveň pre jednotlivé úradnícke vrstvy, profesionálny výber a kontinuálne vzdelávanie kádrov). Reformou školstva:
Slováci sú kdesi úplne na chvoste medzinárodných porovnávacích tabuliek verbálnej vybavenosti, a v diskusiách je to cítiť. Školstvo musí produkovať žiakov s oveľa lepšími schopnosťami kriticky spracovávať text.
Chýba kritické myslenie, schopnosť štrukturovať argumenty.
Kým základné a stredné školstvo je stále dobré v produkovaní más pomerne dobre vzdelaných v základných veciach - čítanie/písanie, základné počty, všeobecný encyklopedický rozhľad - chýba flexibilita, schopnosti pre tímovú prácu a iné dôležité veci.
A na rozdiel od dobrej vybavenosti základnými nástrojmi slovenské školstvo zlyháva vo vytváraní elity. Zo spoločenských vied sa preberá mechanické drilovanie rôznej metodiky zo Západu, ale opäť bez nástrojov na subtílnejšiu prácu s realitou.
Kádre. Slovensko potrebuje mladých ľudí, ktorí by pomaly vyrastali v politických stranách bez toho, aby pociťovali potrebu nutne sa zúčastňovať na neustálom neproduktívnom schôdzovaní. Potrebuje mladých ľudí viac hladných po vedmostiach ako po stádovitom zapájaní sa do nejakých ideologických prúdov (tá politická orientácia už je len čerešnička na torte, pracovný nástroj narábania s realitou). Mladých ľudí, ktorí si osvoja produktívne pracovné návyky: budú vedieť jasne napísať memorandá, kriticky zadávať a manažovať politické riešenia (nástroje-teoretické základy-kontext-limity realizácie-plán-míľniky-priebežná kontrola). Politické strany majú nástroje na zapájanie mladých ľudí do tvorby praktickej politiky, vysielanie na stáže do zahraničia. Štátna správa má možnosti poskytovať granty, štipendiá.
Slovensko tiež potrebuje dotiahnúť to, čo sa načalo, alebo čo sa takmer dokončilo. Zdravotnícku reformu. Dôchodkovú reformu.
Bohužiaľ, táto vláda absolútne zlyhala v akomkoľvek tvorení dlhodobej perspektívy. Tie úbohosti, čo produkujú takzvaní ministri, už nie je možné ani komentovať. A v podstate je to zbytočné. Nejakú analýzu politických vyjadrení treba, ale Slovensko v prvom rade potrebuje budovať kvalitnejšiu verejnú diskusiu ako takú. Ak sa nevytvorí aspoň nejaký substrát mediálno-intelektuálnej sféry, ktorá by konečne nebola taká prežratá zopár klišé, ktoré majú nahrádzať argumenty, je zbytočné dúfať, že Slovensko môže mať nejakú inú perspektívu, ako byť zásobovačom pracovnej sily pre montážne haly a servisné centrá veľkých koncernov.
*Tým nechcem povedať, že nejako nekriticky obdivujem súčasný ruský režim. Rozhodne sa však Putinovi a spol. nedá uprieť, že idú v mnohom na veci chytro. A úspešne.
