Z niekedy až fantasticky neracionálnych argumentov, ktoré v súvislosti s dôchodkovou reformou zaznievajú, tu uvediem tri okruhy.
Zázračnosť kapitalizačného piliera
Výška dôchodkov v konečnom dôsledku závisí iba od veľkosti ekonomiky. Je to také ťažké pochopiť? Spôsob, akým sa z tohto koláča niečo vykrojí - dôchodky - je až druhoradý. Debatovať o mechanizme vzniku dôchodkových nárokov má teda zmysel iba z pohľadu, do akej miery ten stimuluje celkovú výkonnosť hospodárstva. (Hovorím o „nárokoch", pretože o tie ide. Je jedno, či majú podobu účtovného nároku voči priebežnému systému alebo aktív, ktoré pracujúci predá a kúpi si za ne dôchodok - anuitu.)
Jeden dôchodkový systém je efektívnejší od druhého iba do tej miery, do akej viac prispieva k hospodárskemu rastu.
Inými slovami, myšlienka, že problém rastu HDP (na ktorý vplýva demografický vývoj, vývoj inovácií, atď.) a jeho dopadu na výšku dôchodkov možno a priori obísť tým, že sa občania donútia ukladať si prostriedky na účty a investovať ich na trhu, je zcestná.
Kapitalizačný pilier je izolovaný od rozhodovania politikov
Tak tento argument naberá niekedy bizarné formy. Stačí registrovať krik posledných dní. Odporcovia zámerov koalície sa sťažujú, že vláda sa chystá siahnúť na dôchodkový systém, ktorého výhodou je, že naňho vláda nemôže siahnúť!
V skutočnosti má vláda oveľa širšie možnosti ovplyvňovať fungovanie kapitalizačného piliera ako cez zmenu výšky odvodov. Právna úprava oceňovania aktív, legislatívna zmena garantovaných intervalov výnosov, či stropy pre investície do zahraničia.
Stabilita verejného dôchodkového systému (a kapitalizačný pilier je súčasťou verejného dôchodkového systému) závisí v prvom rade od politickej stability. A až v druhom rade od prehľadnosti pravidiel, ktoré umožňujú vnímať dôchodkový systém ako „férový". Nie spravodlivý, v zmysle nejakých vyšších kritérií na spravodlivosť, ale jednoducho férový. Kapitalizačný systém, aký bol zavedený na Slovensku, tak vnímaný obyčajne je. Z pohľadu občana je totiž individuálne účtovne vyrovnaný. Človek z neho získa iba toľko, koľko vložil, plus-mínus nejaký úrok. Férovosť však možno docieliť aj zavedením dôchodkových účtov na švédsky spôsob. Občan má individuálny účet, kde sa mu zaratávajú príspevky a sú podľa jednoduchého pravidla úročené.
Ak však má systém problémy - zlý manažment, zlú reguláciu - prestane byť vnímaný ako „spravodlivý" a občania sa začnú dožadovať intervencie vlády. Je jedno, či v ňom aktíva spravujú súkromné spoločnosti, alebo ide o inú formu tvorenia dôchodkových nárokov.
Kapitalizačný systém naozaj má určitú autonómiu, ale tá sa značne preháňa. Vo všetkých krajinách, kde kapitalizačný systém zaviedli, bol ten neskôr mnohokrát modifikovaný, od Čile až po Lotyšsko. S výnimkou Kazachstanu, čo je silne autoritárska spoločnosť.
Vznikajúci deficit zachranime jednoducho - zrušením „zásluhovosti" v prvom pilieri
Tu už ostáva rozum stáť. Podstatná časť argumentov v prospech kapitalizácie sa netýka ani tak kapitalizácie samotnej, ale práve individuálnej účtovnej vyrovnanosti (prevládajúci slovenský výraz „zásluhovosť" je dosť zavádzajúci). Tá má prispievať k zvýšenej hospodárskej výkonnosti. Občan má stimul pracovať aj ďaleko po dovřšení stanoveného dôchodkového veku. Nemá dôvod vyhýbať sa odvodom. Jeho práca je odmenená nielen mzdou, ale i dôchodkom, ktorý sa od jeho pracovnej výkonnosti priamo úmerne vyvíja.
A zrazu sa majú tieto stimuly v polovici dôchodkového systému zrušiť???
To naozaj vyzerá ako zúfalá snaha zachrániť nejaký symbol, „kapitalizačný pilier" na úkor toho, čo sa vydávalo za logiku reformy.
(V Európe existujú dva systémy s minimálnym univerzálnym dôchodkom a s nadstavbou, ktorá je „kapitalizovaná" alebo čiastočne kapitalizovaná - Británia a Holandsko. Odtiaľ možno inšpirácia. Ale porovnanie a vyvodzovanie záverov by bolo na veľmi dlhú debatu, keďže tieto krajiny majú systémy organizované na úplne iných princípoch, ako je tomu na Slovensku.)
Záver
Toto sú teda myšlienkové postupy ľudí, ktorí vnímajú reformu z roku 2004 ako nejaké zázračné šibnutie prútika.
Na druhej strane, samozrejme, máme ľudí s opačným postojom. A bohužiaľ s podobne nerozumnými názormi - od jedného mantinelu k druhému. Oponenti reformy napríklad prirovnávajú dôchodkové spoločnosti k „nebankovým subjektom" a ich podnikaniu. To je úplný nezmysel. Zákon dôchodkové investície pomerne dobre chráni. Riziká podvodov existujú, ale porovnávať to s pyramídovými hrami je vyslovene nemiestne. Na ružové vnímanie ohľadne efektívnosti kapitalizácie navyše oponenti odpovedajú pre zmenu vyslovene čiernymi, a nepravdivými, tvrdeniami o tom, že napr. čilský systém je v skutočnosti pred krachom a podobne.
Nanešťastie vláda sa ani trochu nesnaží riešiť dôchodkovú problematiku nejako komplexne. Smer, pokiaľ bol v opozícii, sa tými otázkami vôbec nezaoberal, nemá na to odborníkov. Teraz sa zachraňuje iba deficit, kým v skutočnosti treba najmä doriešiť veci, ktoré ostali po reforme z roku 2004 otvorené, stabilizovať systém ekonomicky i politicky a jasne s občanmi na danú tému komunikovať.
