Máme sa brániť tomu, aby nám nejaké byrokratické štruktúry, aj keď zložené z vážených vedcov, len tak diktovali, ako žiť? No, samozrejme. Máme byť skeptickí k výsledkom bádania ujov milujúcich svoje meracie prístroje a snažiacich sa získať pre svoje aktivity pozornosť? Určite. Máme sa brániť proti nadmernej hystérii z globálneho otepľovania - napríklad vyhláseniam, že treba uzákoniť trestnosť popierania globálneho otepľovania? Ja som rozhodne za.*
Ale obohatenie diskusií o zdravú dávku skepticizmu rozhodne nie je cieľom všelijakých pamfletov proti „ekoteroru" a „červenému sprisahaniu" zverejňovaných na amerických libertariánskych webstránkach, ktoré následne opisujú všelijakí magorkovia z celého sveta, vrátane slovenských. Jediným nemenným bodom v záplave rôznych, častokrát si odporujúcich, argumentov, je tvrdenie, že nikto nesmie upierať človeku právo konzumovať, koľko zmôže. Vedci sa možno mýlia. Otepľovanie nie je. Otepľovanie je, ale ktovie, či ho spôsobuje ľudská činnosť. Možno ho spôsobuje ľudská činnosť, ale veď prečo hneď paniku, ľudia si vždy nejako poradia. Nech už dajú tí červení pokoj!
Ale predsa len pár slov k tým argumentom, aspoň k tým vážnejším. Neexistuje nijaký vedecký konsenzus. No, to je zavádzanie. V každej sfére možno nájsť disidentov. Ak si dáte námahu (a ešte lepšie, ak zaplatíte) pokojne nájdete ľudí s doktorátom, ktorí budú vyhlasovať aj to, že Einsteinova teória relativity je typicky pomäteným výplodom židovskej mysle. V skutočnosti je ale miera zhody u príslušných vedcov, že s klímou sa niečo deje a je to spôsobené ľudskou aktivitou, mimoriadne vysoká.
Koľko sme už mali katastrofických predpovedí v minulosti. Nuž, vždy sa nájdu nejaké katastrofické predpovede, ktoré nevyjdú. Malthus nepredpokladal nárast produktivity v poľnohospodárstve, ku ktorému došlo v druhej polovici 19. storočia, takže rozdiel medzi rastom populácie a schopnosti vyživovať ju nebol taký dramatický, ako predpokladal (ale vyspelý svet sa nakoniec zachránil aj tak iba technikami na kontrolu počatia). Vždy sa nájdu mnohé katastrofické predpovede, ktoré sa, naopak, splnia. Latifundia peridere Italiam, latifundie zničia Itáliu. Nakoniec k oslabeniu ústrednej moci v dôsledku vytvárania lokálnych autarkií došlo a Rím padol. Čím je viac v stávke, tým treba byť opatrnejší, získavať čo najviac informácií. V riadiacej veži Černobyľu tiež verili, že reaktoru sa nič nemôže stať.
Ľudia si vždy nejako poradia. Iste, ale hádam je to aj otázka hodnôt. Neviem prečo by som mal akceptovať, že krásne Stredomorie bude mať o pár desaťročí klímu, akú má dnes Sahara. Všelijakí aktivisti už roky bojujú proti otrasným stravovacím návykom a nedostatku pohybu u Američanov. A čo sa v podstate stalo? No v podstate nič, tí ľudia žijú, trochu viac trpia na cukrovku a kardiovaskulárne choroby, aj autá majú veľké, takže čo? Naozaj sa „v podstate" nič nedeje, ale rozhodne by som bol veľmi nerád, keby začali ľudia vyzerať ako prasce aj tu okolo mňa v strede európskeho kontinentu.
A, ešte raz upozorňujem, v tejto chvíli sa bavíme o tom, že sa nenaplnia tie katastrofickejšie scenáre. Zastavenie Golfského prúdu, vytvorenie pozitívnej spätnej väzby vedúcej k zrýchlenému uvoľňovaniu skleníkových plynov z ekosystémov, a podobne. Ale malá pravdepodobnosť veľmi nepríjemných dôsledkov si žiada veľkú pozornosť.
Navyše, devastácia životného prostredia ako taká nie je ničím vymysleným. V moriach naozaj ubúda rýb, na súši je naozaj stále menej pralesov a živočíchov. Ak je pre mňa bohatá fauna a flóra naokolo určitou hodnotou, tak ju budem chrániť.
A tu sa dostávam k niečomu, čo neviem presne pochopiť. Prečo by mala snaha zachovať si životné prostredie byť proti nejakým pravicovým hodnotám?
Iste, nájde sa veľa ľudí (hlásim sa k nim aj ja), ktorí ťaženie proti skleníkovým plynom vítajú z mnohých ďalších príčin, nielen kvôli globálnemu otepľovaniu. Produkcia CO2 je len jedným z dôsledkov rozvoja životného štýlu, kde sa človek stáva kolieskom v mašinérii konzumu. Už keď som prvýkrát žil v Británii, fascinovalo ma, ako domáce paničky dokážu stráviť prakticky celý deň v aute. Do supermarketu, do športového klubu, do iného supermarketu (lebo je tam zľava na nejakú hlúposť), do parku, znovu do nejakého obchodu. Dojíma ma, keď vidím ľudí, ktorí čakajú na výťah, aby sa zviezli dve poschodia dole, ale platia si návštevy fitness centra. Takže každý ťah, ktorý ľudí núti trochu sa zaoberať svojím správaním a jeho logikou je vítaným prvkom v boji proti spoločnosti zameranej na bezmyšlienkovitý konzum.
No dobre, to sme teda my „červení". Ale existuje kopa silných konzervatívcov aj liberálov s obrovskou podporou rozvoja trhovej spoločnosti, pre ktorých je kontrola životných podmienok tiež úplne prirodzená. Koniec-koncov, mnohé (ale nie všetky) americké mestá majú pravidlá územného plánovania, pri ktorých by aj Európania otvárali ústa. Veľmajster reklamy David Ogilvy sa tiež sťažoval na billboardy a tvrdil, že by ich zakázal. Kazia prostredie okolo nás. Začať ho kameňovať ako „červeného"? Čo má čo hovoriť proti tomu, ak si niekto na vlastný súkromný pozemok umiestni reklamný pútač na základe súkromnej zmluvy so súkromným podnikateľom?
Kult libertariánov,to sú hysterici , ktorí veria, že Biblia je doslovným vysvetlením... pardón, ktorí veria, že inštinkt konzumovať materiálne statky musí byť v každom kontexte presadzovaný ako základné ľudské právo a trávia voľný čas šírením propagandy, ktorá toto „ľudské právo" vysvetľuje. Je jedno, akými prostriedkami, s akou úrovňou objektívnosti, to nie je dôležité.
Nuž, aj to je niekedy obohatením debaty. Aj päťroční chlapci dokážu niekedy prísť so zaujímavými vysvetleniami, prečo sústavne ocikávajú záchodovú misu aj dlážku. Nakoniec by ich však ústredná moc predsa len mala presvedčiť o potrebe určitej hygieny.
P.S. Inak, fascinujú ma paralely medzi libertariánskymi odporcami tvrdení o globálnom otepľovaní a kreacionistami. Rovnaké náboženské zanietenie pre dogmu, rovnaká kvázivedeckosť používaná s cieľom spochybniť dominantný (iste, neporovnateľne menej ako teória evolúcie) názor vedeckej obce .
*Dokonca som proti právnym úpravám špeciálne postihujúcim „popieranie Holocaustu", ktorými sa autori podobných výrokov inšpirovali.
