Začnem túto úvahu poznámkou o americkej zahraničnej politike, hoci o ňu mi tu nejde. Ale povedzme, že je to dodatok k sérii zahraničnopolitických článkov.
Obraz hlúpučkého Georgea Busha, za ktorým stojí tučný a nenásytný viceprezident Cheney a texaská ropná lobby, je tiež len súčasťou divadla, mediálnej abstrakcie. Americká zahraničná politika sa tvorí oveľa sofistikovanejšie, ako si to mnohí predstavujú. Chcem tým len povedať: hľadajte čo najviac informácií, nechajte sa viesť svojím presvedčením, ale tiež proti nemu bojujte.
Mimochodom, čo sa týka pre zmenu tých jednoduchších obdivovateľov „USA“, mnohí by boli značne konsternovaní, keby sa bližšie zoznámili s výrokmi a myšlienkami tvorcov neokonzervatívnej politiky a ich mentorov. Agresívna zahraničná politika je totiž súčasťou ich boja ani nie tak za demokraciu a voľný trh a tak podobne, ale skôr proti bezbrehému materializmu. Ale to len tak na okraj.
Je úžasné pretvárať svet tým, že sa o ňom dozvedáme každý deň niečo nové. Keď sa snažíme dozvedieť niečo nové. A niekedy, v situáciách, keď sme si istí hĺbkou nášho presvedčenia, občiansky vyjadriť určitý postoj.
Je choré vytvárať si svoju osobnostnú morálku čisto osvojením si zopár jednoduchých vzťahových vyjadrení – za/proti USA, za/proti vojne v Iraku, za/proti kapitalizmu, demokracii, trhovému hospodárstu, pomoci Afrike...
(Videli ste najnovší Zelenkov film „Príbehy obyčajného šialenstva“? Tá postava matky...)
Takéto drvenie zložitej reality do lacného materiálu hľadania osobnej identity sa prejavuje v hocijakej sfére politiky (každá politika je mediálnou šou a každá mediálna šou je politikou), ale v týchto dňoch najvýraznejšie pri tom, čo je skutočnosti najzložitejšie – svetová politika, siločary vplyvov „kultúr“, energia násilia.
Mať postoj je dobré, ak sa to dá tak povedať, je to ľudské. Dovoliť, aby „postoj“ ovládol moje konanie a zablokoval schopnosť prijímania nových informácií, civilizovaného angažovania sa v spoločenských vzťahoch – to je dobrovoľné ničenie seba ako človeka.
Na začiatku úvahy hovorím o mladých, pre ktorých sa zúrivá ideologická angažovanosť stáva jedným z dominantých spôsobov, ako vstupovať do nejakého spoločenského vzťahu. Samozrejme, nie je to vôbec prípad len mladých, ale oni sú zraniteľnejší, pretože jednoducho rastú a vyvíjajú sa vo svete medializovanej interakcie – úhľadne zabalených informácií, možností okamžite a bez odporu (s výnimkou jedovatých reakcií oponentov) rozprestrieť svoje ego v kyberpriestore, na blogu...
No, aby som to zhrnul a nekázal: je dobré snažiť sa za každých okolností „nechať si odstup“;)
(Oznam pravidelným čitateľom: najbližšie dva týždne neblogujem. But I’ll be back…!J)
