Sociálny štát má tri podstatné hospodárske funkcie. Po prvé, z čisto makroekonomického pohľadu je úlohou jeho mechanizmov stabilizovať kúpyschopnosť obyvateľstva. V prípade poklesu hospodárskej aktivity dochádza k prepúšťaniu, podpora v nezamestanosti však umožní, aby prepad kúpyschopnosti nebol dramatický. Podobne, dôchodky nie sú ničím iným, ako štátne riadenie reálneho dopytu jednotlivca tak, aby tento dopyt bol ako tak približne rovnako rozložený po celé obdobie jeho života. Problémy samozrejme nastávajú, ak tieto mechanizmy skostnatejú. O tom ale niekedy inokedy.
Po druhé, sociálny štát je formou manažovania rizika. Obyčajne si to ani neuvedomujeme, ale úlohou kapitalistického štátu je podporovať rizikové operácie, bez nich kapitalizmus nie je možný. Legislatíva tak napríklad zakotvuje formu podnikania cez spoločnosti s ručením obmedzeným. Ale zároveň štát vytvára sieť, ktorá umožňuje riziko podstúpiť, nerobí z neúspechu otázku života a smrti. Žiaden moderný štát neumožňuje uväznenie ako trest jednoducho za to, že je niekto dlžníkom niekoho iného (iná vec sú podvody). Štát vytvára samotnú možnosť, v podobe poskytovania sociálnej siete a verených statkov, že občan zvažuje ako podnikateľské riziko iba priame finančné náklady s ním spojené, nie možnosť, že zomrie od hladu. Výborným príkladom je Hongkong, ekonomika, ktorú mnohí dávajú za vzor ako jednu z najliberálnejších na svete. Treba si uvedomiť, že Hongkong má pomerne silný program bezplatného školstva, dotovanú verejnú dopravu a podobne. Miera bankrotov v Hongkongu nie je o nič nižšia, ako v ktorejkoľvek inej vyspelej ekonomike. Podnikateľ má však záruku, že zlyhanie v biznise nemá preňho nedozierne následky. Sú vypočítateľné, riziko je rozložené.Po tretie, aj z čisto ekonomického hľadiska nie je pracovná sila niečím, čo sa tvorí na trhu. Vzdelávanie (formálne aj neformálne), nápady, postoje – toto všetko sa netvorí cez komodifikovanú výmenu. Mechanizmy sociálneho štátu uľahčujú tvorbu a udržiavanie pracovnej sily. Toľko zjednodušené zhrnutie. Článok, napriek tomu, že bola snaha, aby obsahoval čo najjednuduchšie formulácie a najmenej odbornej terminológie, nemôže nahradiť hlbšie vzdelanie v tejto oblasti. Je skôr smerovaný k ľuďom, ktorí majú aspoň základné formálne hospodárske vzdelanie a zaujímajú sa o širšie kontexty makroekonomickej politiky. Určite vyvoláva viac otázok, než dáva odpovedí. Ale to je tu cieľom. Pomôcť vzniku trochu odbornejšej verejnej diskusie na toľko pretriasané témy, ktoré sú pritom prerastené hrdzou neskutočne zavádzajúcich klišé.
