Spoločná poľnohospodárska politika bola v roku 2003 reformovaná. Dnes sa už farmárom v Európe nevyplácajú celkové dotácie závisiace v prvom rade od veľkosti ich produkcie. Vytvoril sa systém dávok, podľa ktorého farmári po splnení určitých kritérií dostávajú kategorizované platby, nie je taký tlak na nadprodukiu a zbytočné plytvanie peňazí. Napriek tomu však CAP ostáva pomerne drahým nástrojom. Stále do určitej miery podporuje nadprodukciu potravín. Navyše znevýhodňuje výkonných európskych producentov. CAP sa často uvádza ako príklad obmedzovania obchodu, bez ktorého by napríklad chudobné africké krajiny na tom mohli byť oveľa lepšie, vďaka exportu potravín do EÚ. Veci však zďaleka nie sú také jednoduché. Africké krajiny veľa potravín na vývoz nemajú. Je to problém súvisiaci napríklad s problémom hladomoru. Ako dokazujú mnohé empirické štúdie, moderné hladomory nebývajú dôsledkom nedostatku potravín v regióne alebo často dokonca ani v danej krajine. Chudobné krajiny často vyvážajú potraviny na lukratívne zahraničné trhy, aj keď časť domáceho obyvateľstva hladuje. Typický bol v tomto príklad Nigeru len pred dvoma-troma mesiacmi. Navyše, CAP zabezpečuje, aby každá európska krajina bola viac-menej potravinovo sebestačná. Je to dôležité jednak z hľadiska rovnováhy vývoja miest a vidieka a hlavne zabezpečovania sa proti prílišnej sile potravinárskych koncernov (čo tie môžu robiť, ukazuje príklad USA a štruktúry stravy populácie v tejto krajine).Na druhej strane je tu aj čisto bezpečnostné hľadisko. Môžeme si myslieť, že ľudstvo má dobu veľkých vojnových kofliktov za sebou, ale spoliehať sa na to rozhodne netreba. Čo vie urobiť závislosť na zahraničí v otázke potravín, sa v minulom storočí presvedčila Británia. Táto krajina kedysi profitovala z liberalizácie obchodu v potravinách. V oboch svetových konfliktoch však musela viazať značné materiálne a ľudské zdroje na dovoz potravín v silne strážených konvojoch. Pomerne podrobný článok k tejto problematike nedávno uverejnil International Herald Tribune. Odporúčam.
Je Spoločná poľnohospodárska politika EÚ zbytočnosťou?
Dva významné medzinárodné procesy sa v týchto dňoch nachádzajú na mŕtvom bode a oba zčasti závisia od spôsobov riešenia Spoločnej poľnohospodárskej politky Európskej únie (Common Agricultural Policy – CAP). Na jednej strane sú tu rokovania o reforme rozpočtu EÚ, z ktorého vyše 40 percent tvoria práve prostriedky na CAP. Na strane druhej sa práve teraz v Hongkongu koná summit rokovaní o svetovom obchode (Doha round). A už teraz je jasné, že sa v ďalšej liberalizácii obchodu nepokročí, práve kvôli otázke európskej podpory domáceho poľnohospodárstva. Kritika, ktorá na CAP smeruje z rôznych strán, je možno zčasti oprávnená. Na druhej strane si treba uvedomiť, že ide o v zásade úspešný mechanizmus. CAP vznikla ako spôsob riešenia potravinovej bezpečnosti európskych krajín a v tomto smere ostáva stále veľmi efektívnym nástrojom.
