Chápanie nejakej veci, aktivity v politickom priestore takto nezačína jej jednoduchým „ohmataním“. Nie, všetko začína kategorizáciou, prijatím nejakého predžutého obrazu o tom, ako je čosi čierne alebo biele, dobré alebo zlé. Politika je o ľavici alebo pravici, chudobe alebo mocných/bohatých, chytrých alebo hlúpych. Stredné kategórie neexistujú. A ako sa politika „deje“? No, hlúpi sa snažia brániť chytrým v presadzovaní pokroku, bohatí oberajú chudobných o stále viac peňazí, slobodomurári cez banky ovládajú svet a ak si všetci nedáme pozor, ochvíľu ho budú ovládať bolševici (sú všade). Ľavica zvyšuje dane, pravica pomáha podnikaniu.
O politike na Slovensku neexistuje vrstviaca sa, na tvorbu a premenu kategórií bohatá diskusia. Politika na Slovensku sa deje v schémach.
Jednou z takýchto typických čŕt schematizácie je aj sklon spôsobne, konverzačným zvratom odsúdiť všetko „ľavicové“, „komunistické“, v sofistikovanejšj verzii „totalitné“. Druhou stranou tejto mince je samozrejme anekdotickou jednoduchosťou vnímaný a vyslovovaný úžas nad tým nadľudsky dokonalým vynálezom, slobodným trhom.
Protipólom zase je bolševický konzervativizmus, neschopnosť odkryť nános organizácie spoločnosti cez národné výbory, prosby a petície, ten samospád pred desaťročiami vyčerpaného revolučného nadšenia, samospád vnímaný ako „štát“. Konzervatívny bolševizmus je obzvášť silným prostredím pre chápanie sveta cez konšpiratívne scenáre a démonológiu.
V takejto vrave samozrejme zanikne akýkoľvek analytický postreh zameraný na skutočné dianie. Nechopnosť preniesť sa cez jednoduché schémy spôsobuje, že Slováci kráčajú v ústrety zmenám bez toho, aby ich vnímali ako niečo celistvé. Namiesto toho všetko čo sa deje, je vnímané ako séria malých zemetrasení, ktorá nedovolí nájsť pevnú pôdu pod nohami.
Používam Slováci v pluráli, ale samozrejme hlavným problémom Slovenska je neexistencia intelektuálnej elity, ktorá by ustanovila nejakú národnú svojbytnosť zoči-voči svetu. Slováci sú krásne roľnícky národ. Sila ľudovej múdrosti je zakorenená v rytme života spätého s pôdou, s kolobehom biologického života, s prebúdzaním a zaspávaním, prácou a zábavou, životom a smrťou. Slovensko je oproti západnej Európe, rozmáčanej v neustálom dáždi zmien priemyselného a mestského života, plánovania a kalkulácií krásnym priestorom prírody, lesov, životov ľudí, ktorí ešte dokážu byť očarení, spontánni. Ale v modernom veku bez silnej intelektuálnej vrstvy niet národnej suverenity. Nie suverenity ako nejakého tajomného princípu bytia, ale suverenity v zmysle osobnej bezpečnosti každého jednotlivca utváranej cez stabilné inštitucionálne princípy fungovania spoločnosti, ktoré umožňujú každému mať silnú osobnú identitu, mať možnosti materiálneho zabezpečenia.
Slovensko takúto elitu nemá, nestihlo si ju vytvoriť. Tón politického diskurzu udávajú tí, ktorí stihnú v rýchlosti preberať nejaké kontextu zbavené kľúčové termíny a vytvárať si z nich svoju silový základňu: demokracia, trh, privatizácia, hrubý domáci produkt. A národ, voliči, občania sú bez vlastníctva príslušných kognitívnych nástrojov odsúdení na diskusiu, kde ide o to „zaujať nejaký postoj“. Bez možnosti analyticky rozvíjať štruktúry chápania reality sa samozrejme postoje tvoria jedine ako útoky voči iným. Politické diskusie sú agresívne – nie v štýle divadelnej drámy, ktorou je politika vždy, ale „osobne“ agresívne: zaujmem nejaký postoj ako opozíciu voči určitým ľuďom a toho sa držím.
Kľúčové zmeny spoločnosti tak prebiehajú bez nejakej sebareflexie. Slovensko sa napríklad stáva triednou spoločnosťou bez toho, aby tento proces bol vo verejnej sfére aspoň minimálne reflektovaný. Bulvarizácia mediálnej sféry, nevyhnutná a predpokladateľná, dnes mnohých neuveriteľne prekvapuje (a to sme len kdesi na začiatku). Politika sa vníma ako nejaký zápas za morálku. Pritom politika je predovšetkým divadlo, politika je nekonečná manipulácia. Dnes sa ešte slovenský občan napriek všetkému prebúdza do nového dňa s chápaním politiky ako sféry občianskych cností. Preto tá silná identifikácia s hrdinami, preto tá vysoká volebná účasť. To však už čoskoro prejde. Ale túto nastávajúcu zmenu chápania politiky ako zápasu dobra a zla na politiku ako totálne divadlo sa na Slovensku sotvakto snaží pomenovať.
Politická diskusia je na Slovensku silne maloburžoáznou zábavkou. Je chudobná na kľúčové termíny, vystačíme si so zopár slovami (voľby, platy, sloboda, štát, totalita, vláda, atď.) a so zopár niekedy až podprahovo vnímanými zvratmi, ktoré týmto slovám dávajú aký-taký obsah (podľa „postoja“: štát nás chráni pred kapitalistami, štát je brzdou podnikania, a podobne). A z tohto chabého odvaru sa stáva spôsob sebaidentifikácie, o politike je zo spoločenského hľadiska nutné debatovať, nie cez rozvinuté formy, ale štýlom jednoduchých viet, spôsobných moralistických odfrknutí na adresu nepriateľa.
Politika je vždy jedom. Spoločnosť nie je harmonickým celkom. Ľudské snaženie je poznamenané dvoma druhmi protikladov. V prvom rade sú to konfliktné ciele jednotlivcov. Ľudia majú rôzne preferencie a navyše ich preferencie predstavujú ako celok (nie jednotlivo) v zásade neobmedzené konzumné nároky. To je jeden zdroj konfliktov (ktorý si rôzni pravicoví libertariáni predstavujú ako ľahko a rýchlo riešiteľný cez trhovú výmenu – k tomu sa dostaneme niekedy v budúcnosti). Spoločenské aktivity však vedú tiež k rôznym štrukturálnym dilemám, dilemám kolektívnej činnosti. To, čo je zdanlivo riešením pre jednotlivca sa pri agregovaní stáva porážkou všetkých. Triviálny príklad: ak sa v divadle postavím, vidím lepšie, ako ostatní, ak sa postavia všetci, sme na tom opäť rovnako; a to je ešte benígna hra, kde sa konečný stav zhruba rovná východiskovému, nie je výrazným zhoršením (ide iba o nepohodlnosť státia).
Politika je procesom neustále pokračujúceho riešenia týchto protikladov, ktorých hustota je oveľa výraznejšia, ako by sa zo schematického podania v predošlom odstavci mohlo zdať. Preto pojmy ako morálka, transparentnosť, česť a podobne, majú v politike úplne iný význam, ako majú pre jednotlivca (zjednodušene to býva podané ako prekliata nutnosť neustálych kompromisov). Preto je politika, z hľadiska vplyvu na protagonistov aj na divákov, jedom. Kyselinou na občianske cnosti.
A čím menej sme o podstate politiky informovaní, čím menšiu schopnosť máme politické procesy detailne analyzovať, tým menej sme voči tomuto jedu odolní.
