Čiastočnú imunitu pred rôznymi druhmi stíhania majú poslanci prakticky v každom parlamente na svete. Slovenské zákony v tomto kopírujú, tak, ako v mnohom inom, najmä nemecké právo (to ale ochraňuje imunitu zákonodarcov ešte dôraznejšie ako slovenské).
Aj v špecializovanejších textoch občas možno objaviť trochu zavádzajúcu formuláciu, že poslanecká imunita je veľmi úzka v anglosaských a iných krajinách, ktoré čiastočne kopírujú westminsterský model demokracie, a že sa vzťahuje iba na výroky na pôde parlamentu. Vychádza to tak trochu z „kontinentálneho čítania" anglosaského práva. V Spojených štátoch to neplatí celkom určite, pretože máme výroky súdov, ktoré jasne interpretujú ochranu pred stíhaním výrokov (parliamentary privilege) ako ochranu legislatívneho procesu a teda ako ochranu poslanca aj pred inými druhmi stíhania, ak takéto stíhanie priamo zasahuje do legislatívneho procesu. (Podrobný rozbor historického vývoja a aktuálneho stavu nájdete napríklad tu.)
V Británii imunita naozaj pomerne striktne, striktnejšie ako v Spojených štátoch, platí na výroky na pôde parlamentu, ale rôzne výroky súdov aj zvyklosti poskytujú o niečo širšiu ochranu poslancov pred pôsobením trestnej mašinérie.
Prečo sú poslanci o niečo imúnnejší voči zákonom ako bežní občania? Stručne povedané je to poistka, aby výkonná moc nemohla zneužívať represívny aparát voči opozícii. Špeciálne na Slovensku, kde bola v 90. rokoch štátna moc zneužívaná úplne flagrantne a kde je dodnes polícia značne ovplyvňovaná politikmi, je volanie po rušení imunity ako takej pekne hlúpe. Iste, vždy je možné diskutovať o rozsahu. Ale manipulovať s týmto inštitútom treba veľmi opatrne.
To sú právne a ústavné aspekty problémy. Potom je tu ešte otázka, prečo niektorých ľudí poslanecká imunita tak fascinuje. V histórii Slovenska s ňou nemáme v podstate negatívne skúsenosti, jej zneužívanie je výnimočné. Bolo len pár prípadov, keď imunita umožnila poslancovi na čas sa vyhýbať trestnému stíhaniu.
Ľudí možno skôr irituje to, že poslanec nemusí pri cestnej kontrole fúkať. Netrápi ich širší kontext, proste sa riadia čírou a jednoduchou závisťou.
Na celú záležitosť by sa teda dalo pozerať ako na určitú kuriozitu politického procesu. Koniec-koncov, čím viac budú o imunite vykrikovať rôzni exhibicionisti z poslaneckého balkóna, tým viac bude záležitosť iritovať zvyšné obyvateľstvo a minimálne na chvíľu sa na ňu zabudne.
Bohužiaľ ale celá diskusia ilustruje jednak stav demokracie na Slovensku, jednak agendu politikov. Politici sa do populistických hrátok so základnými mechanizmami ústavného usporiadania púšťajú pomerne radi. Ďalším prípadom sú diskusie o majetkovej zodpovednosti verejných činiteľov (agenda poslanca Procházku), čo je ešte delikátnejšia záležitosť. Ak už sa do nej vôbec púšťať, tak s chirurgickou presnosťou. Ale po tom, čo parlament stváral posledného jeden a pol roka je lepšie na takéto diskusie úplne zabudnúť.
Na čo ale zabudnúť nemožno, je žalostný stav demokracie na Slovensku. Model permanentného rozvojového kapitalizmu tlačí ľudí do existencie v reťazci primitívnych ubíjajúcich zamestnaní a stresujúceho života prežitého v strachu z katastrofálnej straty príjmu, nechute z neustále sa meniacich inštitucionálnych usporiadaní či slabej vymožiteľnosti práva. Cez voľný čas majú možnosť rozvíjať svoje kognitívne schopnosti návštevami plechových hypermarketov alebo sedením pred obrazovkou s n-tou časťou nejakého stupídneho seriálu. A na druhej strane krajina nemá intelektuálnu elitu, ktorá by verejné diskusie rozumne kočírovala. Iba politicko-mimovládkarsky komplex ktorý prejedá peniaze na n-tú iniciatívu proti korupcii.
V takejto situácii sa nakoniec vôbec nemožno čudovať, že ľudia jednoducho nemajú silu a možnosti rozmýšľať inak, ako v jednoduchých rámcoch typu „treba zobrať privilégiá Cigánom a politikom".
A do toho ide kríza. Bude ešte horšie.
