Slovenská „ľavica" je vyslovene vystrašená z toho, ako na ňu pár mladých ľudí strieľa ekonomickými termínmi. Táto scéna nemá ľudí s analytickým myslením. Vzdelávanie považuje za buržoázny prežitok. Namiesto adekvátnej reakcie na častokrát smiešne vývody pseudoekonómov sa teda „ľavica" akéhokoľvek dotyku s realitou vzdala. Stavila na zatuchnutý bolševický konzervativizmus - nekonečené omieľanie tupých fráz, kde je ústredným motívom nejaká neupresnená „pravica". Stavila na uboleného diváka, ktorému dookola premieta ten istý obraz: tmavé tiene v pozadí sa majú lepšie ako on, divák, vďaka tomu, že mu nekonečne škodia.
Výborne. A ako presne má takáto negatívna onánia pracujúcemu človeku pomôcť? No, o tom sa už od „ľavičiarov" veľa nedozvieme.
Typickým fórom týchto neo-bolševikov je časopis Slovo. Produkuje kvázi-intelektuálne články, kde kľúčovým termínom je to cool slovíčko „neoliberalizmus.
Po prvé, sú to veľmi zlé traktáty. Zle pracujú s jazykom, zle predstavujú diela autorov, na ktorých sa odvolávajú, sú plné protirečení, nemajú hĺbku.
Na druhej strane však aspoň odhaľujú pravú tvár svojich autorov. Malých, pokakaných buržujov. Základným spoločenským javom, proti ktorému sa ľavičiar inštinktívne bráni, je postupujúca komodifikácia života. Táto komodifikácia sa netýka iba sféry materiálnych tovarov, ale prirodzene prerastá aj ostatnými oblasťami spoločenského diania. Zaviera ľuďom možnosť myslenia inak, ako v primitívnych nálepkách a jedoduchých kauzalitách. Títo kváziľavičiari sa komodifikácii nebránia. Naopak, sú jej súčasťou. „Neoliberalizmus" a iné termíny vyprázdňujú od akéhokoľvek analytického obsahu a robia z nich fetiše. Namiesto rozkrývania buržoáznych pojmov, namiesto analýzy prevládajúceho spoločenského diskurzu sa tieto bytosti s radosťou vrhli na pár hlúpych nálepiek, na príjemný, žiarivý tovar.
V tomto svete pravica sú tí, ktorí niečo robia, menia svet. „Ľavica" si vyhradila miesto v kúte, kde sa hrá na vyplašených kakabusov, ktorí prskajú nad všetkým, čo sa okolo nich deje.
O tom, že nie všetkým ľuďom v tejto časti politickej scény sa podobný postoj páči, svedčí aj nedávny článok Juraj Ďurinu v spomínanom Slove. Šéfredaktor ho vydal, no kritika sa prirodzene nestretla s pochopením, ako svedčia aj reakcie jedného z hlavných „Che Guevarov" v diskusii k článku.
Problémom je, že ani tento článok nenačrtol, čo to vlastne ľavica je. Tí, ktorým nie je pochuti spomínané omieľanie zopár frází, sa až príliš často nechávajú zlákať hrou, kde vlastne kapitalizmus je celkom fajn a ľavica je spôsobom organizovania verejnej charity. Aby boli trochu spokojní aj tí, ktorí v tejto hre stratia a zároveň aby sme sa fajn cítili my, víťazi.
O tom ľavica nie je. Kapitalizmus je spoločenské zriadenie, ktoré umožňuje nebývalý rozmach tvorivých schopností človeka. Zároveň však produkuje tendencie, ktoré negujú samotnú podstatu ľudského bytia. Duchovného, ale i fyzického. Tieto tendencie sa neprejavujú zo dňa na deň. Preto napríklad v prvých fázach budovania kapitalizmu pretrváva u „víťazov" (ľudí dobre umiestnených v spoločenských štruktúrach na to, aby mali zrazu väčšie možnosti ako iní) pocit radostného opojenia z nekonečných možností rozvíjania konzumu. Len postupne začínajú mať nejasné pocity neistoty. Kontrolné mechanizmy v spoločnosti nefungujú tak jednoducho, ako si predstavovali - pravda, dlho sa to dá klasicky ospravedlňovať klišé o „zlých" politikoch. Vynárajú sa spoločenské javy, ktoré optimistický jedinec nečakal, akosi nekonečný kolobeh práce, pritom odcudzovanie ľudí. Pocit, že človek sa nejako nečakane stal súčasťou veľkých výrobných mechanizmov, ku ktorým stráca akýkoľvek osobný vzťah. Bulvarizácia života.
Úlohou ľavicových intelektuálov je pomenovávať tieto tendencie, upozorňovať na súvislosti. Úlohou komplexu expertov medzi politickou a ekonomickou sférou - ekonómov a sociológov - je zavádzať do života mechanizmy, ktoré vyvažujú spoločensky ničivé dopady kapitalistickej organizácie výroby. Netreba si nič navrávať -ide zase len rozvoj kapitalizmu. Ale zachovanie kapitalizmu v udržateľnej podobe znamená zachovanie ľudí a ľudskosti. Ľavica je práve o tom. O negovaní deštrukčnej sily kapitalizmu a o boji za ľudskosť.
To si však vyžaduje tvorivosť. A tvorivosť - to je určitý výraz radosti zo života. Práve tá slovenskej takzvanej ľavici chýba.
