Stoicky po každom nálete odpratávali trosky a neporiadok. Na ich tvárach nebolo vidno okrem únavy nijaké zvláštne vypätie. Stiff upper lip.
Uplynulo odvtedy pár desaťročí. A Británia nie je cieľom vojenského útoku. Koniec koncov, krajina je takpovediac zvyknutá, veď zažila od začiatku 70-tych rokov väčší počet bombových atentátov zorganizovaných skupinami okolo IRA, vrátane toho z roku 1984 na konferencii konzervatívcov v Brightone, kde len o vlások unikla samotná premiérka Thatcherová.
Ale dnes tak ako pred desaťročiami, bude reakcia v zásade rovnaká. Som si istý, že nás nečaká zvláštna hystéria. Briti majú v políciu dôveru a vedia, že robí, čo môže. Britská verejná mienka tiež nie je naklonená politike hľadania vinníka za každú cenu. Keď Briti obsadili počas invázie Iraku Basru, po niekoľkých dňoch začali nosiť namiesto prilieb vojenské čapice. Ako signál, že obyvateľstvu dôverujú. Ani dnes, hoci je situácia napätá, nerobia okázalé trestné výpravy s cieľom niekoho čo najrýchlejšie niekoho zatknúť (alebo zabiť).
Ani v Londýne sa určite nedočkáme ostentatívneho promenádovania domobrany (Territorial Army). Počas britských volieb sa jeden známy americký blogger navštevujúci Britániu pozastavil nad tým, že poprední britskí politici v pohode chodia medzi ľuďmi, potriasajú si ruky s dôchodcami. Vraj, taká nezodpovednosť, veď sú to predstavitelia slobodného sveta, ktorých ohrozuje teror. To by sa v USA nemohlo stať.
„Vieš,“ odpovedal mu v diskusii nejaký Brit, „my sa v boji s terorizmom spoliehame viac na intelligence“ (pohrávajúcom sa tak s významom „spravodajské informácie“ a „inteligencia“).
(Americkí priatelia mi odpustiaJ)
Takže, business as usual.
