Zoberme si príklad Británie. Dnes sa diskutuje o tom, či úplne prerobiť systém britských „maturít“ (tzv. „A level exams“). Parlamentná komisia predložila pred pár mesiacmi takýto návrh. A kedy by k zmene malo dôjsť? O desať rokov! Zákon o zavedení tzv. doplnkových poplatkov na školnom („top-up fees“), ktorý umožní univerzitám zvýšiť školné o dvetisíc libier na študenta ročne, bol prijatý v roku 2004, pričom pôsobiť začne v školskom roku 2006-7. O sedem rokov má byť televízia v Británii kompletne digitalizovaná, ale už dnes sú na vládnej úrovni vytvárané komisie, ktoré majú navrhnúť mechanizmy, aby chudobné domácnosti boli nejako kompenzované pri prechode na drahší systém.
Naštudovať si systém parlamentnej práce v krajínách, od ktorých sa tak či tak snažíme mnohé veci kopírovať, by nemalo byť až také zložité, nejde o jadrovú fyziku. Ale na Slovensku chýba aj to základné pochopenie charakteru parlamentnej práce, ako to vyjadruje široko prijímaný názor (presadzovaný aj samotným predsedom zákonodarneho zboru), že poslanci majú byť disciplinovaní a sedieť počas oficiálneho zasadania na svojich miestach v sále. Pretože ako robotník stojí pri páse vo fabrike, tak by poslanec mal sedieť v pléne. Pritom je to úplný nezmysel. Poslanec má hádam predovšetkým pracovať, a jeho prácou nie je tlačenie hlasovacích zariadení, to je len tá úplná špička ľadovca. Kvalitná poslanecká práca spočíva predovšetkým v zbieraní informácií, v prácach pre komisie, ktorých je členom, v kontakte s individuálnymi voličmi a záujmovými skupinami. Na rozprave sedia tí, ktorých sa to priamo týka, veď hlasuje sa aj tak podľa straníckych línií a/alebo po porade s odborníkmi.
Iste, treba vziať do úvahy, že počas obdobia pred vstupom do EÚ bolo potrebné prijať množstvo zákonov a preto aj vytvoriť nejaký morálny tlak, aby poslanci čo najviac v parlamente sedeli a hlasovali za zákony, ktoré sme jednoducho prijať museli, a rýchlo. Takisto si netreba myslieť, že mimo sály je veľa poslancov produktívnejších ako v nej. Ak ale poslancov viažeme ešte aj morálne na to, že majú mrhať svojím časom, médiá a občania na nich nikdy nemôžu začať vyvíjať tlak, aby mali pravidelné týždenné hodiny vo svojej kancelárii pre svojich voličov (ako je to pomerne bežné aj v susedných Čechách), alebo aby boli dobre informovaní a rozhladení. A vedeli prijímať zákony, ktoré netreba potom toľkokrát prerábať.
